Úvod

Roky aktívne pôsobím v tradičnej ľudovej kultúre ako reprezentant tradičnej hudby a nadobúdam dojem, že význam ľudovej hudby sa odsúva do úzadia. Väčšinou je nepodstatné, aká muzika hrá a ako hrá, hlavne že niekto sprevádza tanečníkov. Širšia kultúrna obec určite skôr pozná známych tanečníkov, choreografov, spevákov, ale na muzikantov sa akosi zabúda. Pritom práve muzikanti boli a sú dôležitými článkami tradičnej kultúry, ktoré nemalou mierou prispievajú k jej zachovávaniu a šíreniu. Generácie muzikantov si postupne odovzdávali muzikantské znalosti, ale aj miestny repertoár, aby mohli prioritne hrávať na svadbách a zábavách. Bez nich by sme do dnešných dôb poznali len zlomok bohatého hudobného materiálu, ktorý dnes môžeme prezentovať. Preto som sa rozhodol bližšie preskúmať aspoň malú časť územia odkiaľ pochádzam, kde som aj muzikantsky vyrastal. Mojim cieľom bolo zdokumentovať a popísať ľudové hudby, ktoré tu v druhej polovici 20.storočia pôsobili. Dlhé roky môjho súkromného záujmu o tradičnú ľudovú hudbu a staré muzikantské zoskupenia som konečne mohol pretaviť do väčšieho, verejne dostupného a voľne šíriteľného projektu. Som vďačný, že v tejto myšlienke ma finančne podporil Fond na podporu umenia. Veľká vďaka patrí aj informátorom, starostom obcí a vedúcim folklórnych kolektívov, ktorí ochotne spolupracovali a vedeli ma správne nasmerovať.

Realizoval som 18 terénnych výskumov v 11 obciach severozápadnej časti okresu Vranov nad Topľou, v povodí rieky Topľa, navštívil som archívy všetkých inštitúcií, ktoré v minulosti dokumentovali tradičnú kultúru na Slovensku, takisto dedinské archívy a ďalšie kultúrne inštitúcie. Výstupom môjho dokumentačného výskumu je tento multimediálny dokument, ktorý podrobnejšie popisuje sláčikové ľudové hudby pôsobiace v spomínanej časti okresu Vranov nad Topľou.

Verím, že tento dokumentačný výskum prinesie každému, kto si ho prečíta, jasnú predstavu o muzikantských zoskupeniach a o tom, ako to niekedy vyzeralo na svadbách, zábavách a aký bol v minulosti muzikantský život. Výskum je spracovaný možno trošku netradične, no nechcel som vynechať vtipné muzikantské príhody, ktoré určite patrili ku každodennému životu.

 

Radoslav Kertis

 

---

Geografický pohľad na okres Vranov nad Topľou

Okres Vranov nad Topľou je jedným z okresov Prešovského samosprávneho kraja s rozlohou 769,47km² a má niečo cez 79 000 obyvateľov. Na území okresu je 68 obcí, z toho dve majú štatút mesta – Vranov nad Topľou a Hanušovce nad Topľou. Územie má členitý povrch. Z juhu doň zasahuje Východoslovenská nížina, na západe ho ohraničujú Slanské vrchy a na severe Nízke Beskydy. Pretekajú ním dve rieky: Topľa a Ondava. Obyvateľstvo okresu je prevažne slovenské, iba v severnej časti, susediacej s okresom Svidník, žije neveľký počet Rusínov. Takisto je tu početná skupina rómskeho obyvateľstva.
Okres sa z historického hľadiska rozprestiera na území dvoch žúp – Šarišskej a Zemplínskej. Rozhranie žúp smeruje od vrchu Oblík po toku Hermanovského potoka, ktorý prechádza cez obec Hermanovce a Bystré a následne sa vlieva do rieky Topľa, pokračuje smerom na Giraltovce, Stropkov a Lupkovský priesmyk. Samotná obec Bystré je teda rozdelená na Zemplínsku a Šarišskú oblasť. Až do roku 1882 bola obec rozdelená na dve časti.[1]

Severozápadná časť okresu Vranov nad Topľou z pohľadu hudobnej a tradičnej ľudovej kultúry

Kultúrnym centrom tejto oblasti je mesto Hanušovce nad Topľou. Z kultúrneho a historického hľadiska mestu dominuje barokový kaštieľ postavený v prvej polovici 18.storočia.Vlastníkmi tejto mohutnej stavby boli urodzení bratia Tomáš a Jozef Dessewffyovci.[2]

Samuel Bruss (zástupca riaditeľa Krajského múzea v Prešove a správca kaštieľa v Hanušovciach nad Topľou, osobne poverený potomkami rodu Dessewffy oficiálne vystupovať v mene ich rodiny) rozprával o úzkom vzťahu majiteľov kaštieľa k hudbe. Podľa jeho slov bol vnuk Jozefa, František Dessewffy ml. (_*1754 – † 1820), hudobne veľmi nadaný. Sám aktívne hrával, komponoval hudbu a v kaštieli v Hanušovciach vydržiaval dvorný orchester. František bol vo veľmi priateľskom vzťahu so šľachtickou rodinou Brunswickovcov z Dolnej Krupej, vďaka ktorej sa osobne spoznal s Ludwigom van Beethovenom (_*1770 – † 1827), ktorého následne pozval na Šariš. Povráva sa, že Beethoven dokonca do jednej zo svojich symfónií zakomponoval nápev šarišskej polky. František nemal žiadnych potomkov. Po jeho smrti v roku 1820 celú zbierku hudobnín a hudobných partitúr presunuli do kaštieľa vo Finticiach, kde sídlila mladšia grófska vetva Dessewffyovcov. V roku 1945, po prechode ruského frontu, sa celá zbierka dostala do rúk intelektuálneho učiteľa z Fintíc Jozefa Kolarčíka Fintického a ten ju následne odovzdal do Národnej knižnice v Martine. Dnes je najvýznamnejšou zbierkou hudobnín na Slovensku. Jej dlhodobému štúdiu a popisu sa venuje doc. Mgr. Renáta Kočišová, PhD., z Katedry hudby Inštitútu hudobného a výtvarného umenia Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.^[1]

Všetky tieto skutočnosti určite vplývali na hudobné cítenie a myslenie obyvateľov priľahlých dedín. Ľudové hudby z okolitých dedín často v nedeľu vyhrávali v parku kaštieľa a zabávali tak miestnych obyvateľov aj grófsku rodinu. Hudobná kultúra tu má teda veľmi hlboké korene. Osobne považujem túto oblasť za výnimočnú z hľadiska počtu a kvality dedinských muzikantských zoskupení.

Z pohľadu tradičnej ľudovej kultúry sa dá povedať, že severozápadná časť okresu Vranov nad Topľou sa rozprestiera v dvoch bohatých regiónoch Slovenska. Veľmi zaujímavým spôsobom sa tu miešajú folklórne prejavy Šariša a Zemplína. Kým pre zemplínsku časť sú z hľadiska tanečných prejavov charakteristické ženské chorovody, karičky, mužské cifrovanie, čapáše, čardáše a iné párové tance, šarišská časť je obohatená okrem skôr menovaných aj o krucené, verbunky, ceperki, tance sólomaďar, čerjana a rôzne typy poliek (Hanušovská, Raslavická, Šemetkovská, Hertnícka, Mirošovská). K spomínaným tancom, samozrejme, patril aj hudobný sprievod. Muziky mali v skúmanej oblasti v repertoári veľmi bohatú škálu rôznych melódií.

---

Folklórne kolektívy v severozápadnej časti okresu Vranov nad Topľou

Okres Vranov nad Topľou sa dlhodobo radí medzi rozvinuté a veľmi aktívne slovenské okresy z pohľadu uchovávania a šírenia tradičnej ľudovej kultúry. Mená mnohých obcí rezonujú v ušiach širokej verejnosti v spojení s folklórom ako atraktívne a známe. Musíme spomenúť výborných tanečníkov : Juraj Šaffa z Dlhého Klčova, Mikuláš Vasiľ z Poše, Štefan Višňovský zo Zámutova, Jozef Vasiľ a Michal Hirko zo Sečovskej Polianky, spevákov : Michal Varga z Petroviec, Jozef Výrostko, Ján Ďorďovič a Vasiľ Iľov zo Zámutova, Ján Dravecký z Čaklova, Ján Šarišský a Mária Hrehová z Bystrého, Peter Kocák a súrodenci Ťaskovci z Vranova nad Topľou, ale aj známych muzikantov : Ján Horvát Jančar z Pavloviec, Jozef Feri Jusko, Jozef Kroka Češľak a Juraj Ovšák zo Zámutova, Ján Husák Rabčák a Juraj Husák z Ďurďoša, Michal Dávid Tulo a Ján Saukulič z Bystrého, Michal a Bartolomej Kura z Vyšného Žipova a odborníkov na tradičnú ľudovú kultúru : Jozef Švarbalík, Štefan Kocák, Peter Kocák, ktorí pochádzajú z tejto lokality.

V takmer každej väčšej obci v severnej časti okresu Vranov nad Topľou v druhej polovici 20.storočia pôsobila, alebo dodnes stále pôsobí, folklórna skupina alebo folklórny súbor. Prvým folklórnym kolektívom v okrese Vranov nad Topľou bol mládežnícky folklórny súbor, ktorý vznikol pri Strednej poľnohospodárskej technickej škole v Čaklove. Tento kolektív založila v roku 1952 pani Helena Vrbová.[3]

Folklórne skupiny boli zväčša čisto spevácke a prezentovali miestny folklór, ktorý nepresahoval hranice okresu. Hudobný sprievod v týchto skupinách často absentoval, neskôr v 80-tych rokoch ho najčastejšie tvoril iba akordeón. Výnimkou bola Folklórna skupina Zámutovčan z obce Zámutov, kde dlhé roky pôsobila vynikajúca muzika pod vedením Jozefa Feriho Juska a Jozefa Kroku Češľaka a taktiež Folklórny súbor z obce Čaklov, kde hrávala cimbalová muzika.

V 50-tych a 60-tych rokoch 20.storočia sa v okrese prebudila snaha o prezentáciu folklóru na vyššej úrovni so širším zameraním a dosahom na divákov. Došlo tak k vzniku niekoľkých folklórnych súborov. V meste Vranov nad Topľou bol založený Folklórny súbor Domovina ,neskôr Vranovčan, Folklórny súbor Bukovčan pri závode Bukóza v Hencovciach. V severnej časti okresu to boli folklórne súbory Cementár, neskôr Bystrančan, v obci Bystré a Folklórny súbor Oblík v meste Hanušovce nad Topľou. Tieto súbory združovali nielen tanečníkov a spevákov, ale aj muzikantov z okolia, čím vznikali muzikantské zoskupenia, ktoré sú predmetom tohto výskumného projektu.[1]

Folklórny súbor Bystrančan (Cementár), obec Bystré

Folklórny súbor Bystrančan ,v minulosti Cementár, bol založený v obci Bystré v okrese Vranov nad Topľou, kde aj stále pôsobí, v druhej polovici roku 1954. Vznikol pri Závodnej skupine Československej mládeže (ZSČSM) v Cementárni Bystré. Prvé verejné vystúpenie sa konalo v roku 1955 pri príležitosti uvedenia do prevádzky závodu na výrobu cementu v Bystrom. V bohatom kultúrnom programe vtedy vystúpil aj folklórny súbor s tancom „ Šarišská karička“ so sprievodom cigánskej muziky pod vedením Michala Dávida Tula. Prvou choreografkou a vedúcou súboru bola Helena Dziváková. Súbor napredoval a zúčastňoval sa na rôznych vystúpeniach a festivaloch po celej republike aj v zahraničí. Počas existencie súboru sa v ňom vystriedalo viacero primášov a muzík. Prvým primášom bol Michal Dávid Tulo z obce Bystré, nasledovali ho Ján Saukulič tiež z obce Bystré a Bartolomej Kura z Vyšného Žipova. Vo vedení súboru sa postupne vystriedali Ján Saukulič, Pavol Smik, Jozef Krajňák, Anna Liptáková, Pavol Baran, Andrej Hreha, Andrej Sabo.[4]

V roku 1993 sa zriaďovateľom súboru Cementár stal Obecný úrad v Bystrom a súbor sa premenoval na Folklórny súbor Bystrančan. Ľudovú hudbu viedol až do roku 2007 Juraj Husák z Ďurďoša. Neskôr to boli primáš Radoslav Kertis z Čičavy a súčasný vedúci ľudovej hudby Eduard Tokár zo Strážskeho. Súbor prezentuje folklór z regiónov Šariš a Zemplín. Súčasným umeleckým vedúcim je Martin Haľko z Bystrého.[5]

Folklórny súbor Oblík, mesto Hanušovce nad Topľou

Prvotná skupina mladých ľudí sa začala utvárať v roku 1967 v obci Petrovce pod vedením nadšenca tradičnej ľudovej kultúry Andreja Velčka a nositeľa tradícií, speváka a tanečníka Michala Vargu. Názov súboru Oblík je totožný s názvom kopca v Slanských vrchoch, ktorý sa vypína nad obcou. Po dvoch rokoch pôsobenia v obci Petrovce získal Andrej Velčko prácu v Osvetovej besede v Hanušovciach nad Topľou a súbor sa tak presťahoval do tohto mestečka. Súbor sa tak rozrástol aj o záujemcov z radov hanušovskej mládeže. Námety na repertoár čerpal Andrej Velčko z miestnych zdrojov, ako aj z rázovitých obcí na území Šariša a Zemplína, kde ich sám zozbieral. Súbor získaval ocenenia na rôznych súťažiach a bol veľmi vysoko hodnotený. Účinkoval na prestížnych festivaloch po celej republike (Východná, Strážnica, Svidník a iné). V roku 1972 Slovenská televízia nakrútila so súborom Oblík dokumentárny film A na našim moscičku, ktorý zachytával tradičnú zábavu pri muzike na dedine.

Aby súbor zvládol generačné výmeny, založil Andrej Velčko v roku 1971 detský súbor Topľan, v ktorom vychovával mladých adeptov. Už po trojmesačnej činnosti získal prvé miesto v okresnej súťaži. Ďalšie úspechy súboru Topľan inšpirovali redaktora Petra Kasalovského k napísaniu scenáru k filmu Deti spod Oblíka. Spolu s Folklórnym súborom Oblík ho natočili v roku 1974. Oblík zažiaril aj v televíznej tanečnej súťaži V znamení trojky, ktorej cieľom bolo podporiť umeleckú tvorbu. Oblík pod niekoľkoročným vedením Andreja Velčka technicky vyzrel a dostal sa do povedomia slovenskej kultúrnej verejnosti. Z Oblíka pochádzajú aj tanečníci, ktorí povýšili príležitostné tancovanie na profesionálnu úroveň. Členmi Slovenského ľudového umeleckého kolektívu ,SĽUK sa stali tanečníci Ján Tešinský a Andrej Sabó. Tanečníčka Helena Lipčáková rod.Sabová účinkovala v prešovskom Poddukelskom umeleckom ľudovom súbore PUĽS. Po chorobe a odchode Andreja Velčka do invalidného dôchodku začal súbor citeľne upadať a na určitý čas prerušil svoju činnosť. Detský súbor Topľan v polovici 80-tych rokov úplne zanikol.[1] FS Oblík sa s menšími prestávkami v činnosti udržal až dodnes. Súčasným umeleckým vedúcim je Jaroslav Mucha.

Súbor združil okrem výborných tanečníkov a spevákov aj viacero vynikajúcich muzikantov a hudieb z okolia. Na úplnom začiatku to bola muzika s primášom Andrejom Čurlíkom, ktorá však so súborom neabsolvovala žiadne vystúpenie. Vystriedala ju muzika Jančárovcov z Pavloviec, ktorá sprevádzala súbor len párkrát. Prvou stabilnejšou muzikantskou partiou bola muzika pod vedením Ladislava Lacka, neskôr Jána Saukuliča, Jána Husáka Rabčáka a nakoniec Juraja Husáka. Juraj bol dlhoročným primášom vo FS Oblík.[6]

---

Herné príležitosti muzík v druhej polovici 20.storočia

Ľudové hudby boli neodmysliteľnou súčasťou dedinského života. Obyvateľom dedín prinášali kultúrne vyžitie, ktoré bolo po ťažkej a namáhavej každodennej práci veľmi žiadané. Najčastejšie herné príležitosti pre muzikantov boli dedinské zábavy, svadby, majálesy, odpustové slávnosti a rôzne iné spoločenské udalosti. Počas terénneho výskumu som sa informátorov pýtal, ako tieto udalosti prebiehali, kedy sa konali a aké spoločenské pravidlá pri nich platili.

Hlavnými informátormi boli primáš Juraj Husák (_*1947 – † 2022, Ďurďoš), tiež môj starý otec Michal Kertis (_*1927 – † 2025, Vranovské Dlhé), Anna Hricová, rod. Janočková (_*1927, Čičava) a Ján Šarišský (_*1944, Remeniny). Informátori boli vybraní cielene vzhľadom na rôzne uhly pohľadu na tieto udalosti (pohľad muzikanta, parobka, dzivki, speváka – kultúrne veľmi aktívneho človeka). Získal som tak jasnú predstavu o tom, ako to kedysi prebiehalo na dedinskej zábave alebo svadbe.

Svadby – veśeľa

„Svadba oddávna patrila a ešte stále patrí k najväčším spoločenským udalostiam na dedine. Bola najbohatším komplexom rozmanitých obradov a zvykov zo všetkých rodinných obyčajov, ktoré sa až do súčasnosti najviac zachovali. V minulosti sa konala v čase poľnohospodárskeho pokoja, najčastejšie cez fašiangy alebo v jeseni pred adventom, teda v čase, keď bolo v domácnosti väčšie množstvo potravín, s ktorými sa mohla dôstojne zabezpečiť svadobná hostina. Až do prvej svetovej vojny svadba u bohatších a majetnejších gazdov trvala celý týždeň, neskôr sa jej trvanie zredukovalo na tri dni.“ [7 s.34]

Svadby sa do 60.rokov 20.storočia konali zvyčajne v príbytkoch mladomanželov, neskôr v stanoch postavených na dvore ženícha a v kultúrnych domoch. Vďaka vysokému veku informátorov sa mi podarilo získať informácie z doby, keď sa svadby odohrávali ešte v rodinných domoch, čo je veľmi cenné.

Príprava na svadbu zahŕňala okrem iného aj zabezpečenie muzikantov, ktorí mali svadobčanov zabávať. Každý nádejný mladoženáč vopred zhodnotil svoje finančné možnosti a následne oslovil vybranú muziku.

„Tu na Dluhe chodziľi na veśeľa bavic buc muzikanci z Čemernoho (teraz mestská časť
Vranova nad Topľou) abo z Čičavi, tote buľi kus lacňejše.“ (Michal Kertis)

Mladý ženáč sa v dostatočnom predstihu stretol s primášom vybranej muziky a dohodli sa na termíne konania svadby a na finančnej odmene pre muzikantov. Po dohode dal primáš muziky mladému na oplátku do zálohy svoje husle. V neskorších dobách dávali primáši do zálohy aj občianske preukazy. Pokiaľ hrali svadbu muzikanti z tej istej dediny a panovala dôvera medzi mladoženáčom a primášom, do zálohy sa nedávalo nič. Finančnú zálohu mládenec vopred nedával. Určený človek , obyčajne to bol starší družba, zabezpečoval dopravu muzikantov na svadbu a ich odvoz späť.

Ešte na prelome 19. a 20. storočia svadba u bohatších gazdov trvala aj týždeň, neskôr sa zredukovalo jej trvanie na tri dni, po druhej svetovej vojne na jeden deň.

Svadba sa oficiálne začínala v pondelok. Mladá nevesta išla v nedeľu pred svadbou do kostola spolu s družičkami, po omši išli všetky družičky k neveste domov, kde ich čakal pripravený obed, zabávali sa spevom a lúčili sa s mladuchou a jej slobodou. Následne sa presunuli k mladému ženáčovi a tam prebiehala zábava pri muzike až do neskorých večerných hodín. V pondelok sa svadba začínala doma u mladuchy aj u mladého ženáča, kde už od rána hrala muzika. Stretli sa tam družbovia, ktorí sa hostili a spievali. V pondelok ráno išli svadobčania k mladému a odtiaľ sa vo svadobnom sprievode presunuli spolu s hrajúcimi muzikantmi k mladej neveste a išli ju vypýtať – odpitac. Na čele sprievodu išiel vždy zástavník – maršavka, ktorý niesol mladú briezku alebo smrek vyzdobený bielymi stuhami. Spoločne s mladou nevestou potom celý sprievod pokračoval do kostola na svadobný obrad – priśahu. Z kostola išiel sprievod najprv do domu mladej nevesty, kde sa hostili a zabávali a následne sa presunuli do domu mladého ženáča, kde svadobná zábava pokračovala a trvala až do rána. Keď sa svadba konala v rámci jednej dediny, svadobčania sa presúvali pešo, pokiaľ boli z iných obcí, tak sa presúvali na vozoch ťahanými koňmi. „Vozy aj konské záprahy boli vyparádené ručníkmi, papierovými ružami a stuhami z krepového papiera.“ [7 s.58]

Na dvore, pri vchodových dverách do domu ženícha, sprievod privítala jeho matka- svadbena mac, požehnala im a všetkých pozvala na hostinu. Pokiaľ to počasie dovoľovalo, tak sa svadobná hostina a zábava odohrávali vonku na dvore, pokiaľ nie, tak sa zabávalo vo vnútri. Malé príbytky vtedajších ľudí však veľa priestoru neposkytovali, a tak bolo zabávanie sa a tancovanie vo vnútri dosť obmedzené. Vtesnať svadobných hostí a muzikantov so všetkými ich nástrojmi do malých izieb bolo problematické.

„To kec maľi i cimbali ta večšinu jich daľi do zadňej chiži a otvoriľi dzvere a tak hraľi,
bo bi śe ňepomejsciľi.“ (Michal Kertis)

Primáš Juraj Husák v rozhovore spomínal na svoje hranie na svadobných hostinách. Hranie na svadbách bolo podľa jeho slov veľmi náročné a nebolo výnimočné ani trojhodinové hranie pri stoloch bez prestávky. Spomínal aj na stiesnené priestory v rodinných domoch.

„A kec chceľi tancovac, ta i medźi stolami me śe ciskali. Abo i kec jedzeňe nośiľi, či poľivku
či guľaš, ta to śi śe furt ľem tak uhiňal žeby ce ňeoľali. A vecka, kec uš buľi stani
a ňeskorši kulturaki, ta to uš bulo voľno.“ (Juraj Husák)

Pokiaľ hranie vo vnútri priestorové možnosti domu vôbec neumožňovali, svadobná zábava sa zvykla presunúť na dvor.

„Ras pametam, že bulo mocno britko vonka, hrac a tancovac śe tam ňedalo a chiža
bula maľučka, ta vźali cimbali, basi a šicke śe presunuľi do karčmi a tam bula
veśeľova zabava.“ (Anna Hricová)

Na svadobnej hostine muzikanti hrávali tanečné kolá. Každé tanečné kolo- tanečne solo– sa zvyčajne začínalo valčíkom, nasledovala polka, krucená (len v šarišskej časti okresu Vranov nad Topľou), čardáš a v neskorších dobách aj tango. Pri výskume som sa stretol aj s informáciou, že tanečné kolo začalo čardášom a končilo valčíkom. Išlo o zriedkavú udalosť, ak si na začiatku kola čardáš rozkázal niektorý z mládencov. Tanečné kolá mali rôznu dĺžku podľa osadenstva. Utopická predstava o tom, že každý mládenec a dievka vedeli dobre tancovať, sa rozplýva pri slovách:

„To sebe ňedumaj, že každi znal tancovac. Chočkedi ľem tri, śtiri pari tancovaľi
a ostatňe śedzeľi za stolami.“ (Anna Hricová)

Muzikanti hrávali sled piesní podľa vlastného výberu a uváženia. Rozkazovanie piesní na svadbe nebolo počas tanečného kola zvykom. Ak si niekto chcel rozkázať svoju pieseň, urobil tak väčšinou pred začiatkom tanečného kola. Počas prestávky muzikantov tancovali dievčatá a vydaté ženy karičky – u koľeśe a chlapi popíjali a spievali parobske piesne. Muzikantov počas prestávky usadili k stolu a priniesli im večeru.

Zábava trvala do neskorých večerných hodín. Pred polnocou sa mladé nevesty, svatky a starší družba s nevestou odobrali do vedľajšej izby alebo do susedov, aby ju začepiľi. Mladej neveste symbolicky sňali z hlavy partu– veniec (symbol panenstva), založili jej čepiec a uviazali šatku – chustku (symbol vydatej ženy). Začepčenie nevesty mali na starosti dve vydaté ženy – svatki a prebiehalo vždy v inej miestnosti bez prítomnosti svadobných hostí. Keď začepčenú mladú priviedli späť, začal sa redovi tanec, ktorý začínal starší družba a ukončoval mladý ženáč. Každý z hostí, ktorý chcel s nevestou tancovať, musel vopred zaplatiť. Vyzbierané peniaze boli nakoniec odovzdané mladomanželom. Zábava pokračovala ďalej do skorých ranných hodín, dokým ju starejší neukončil a nerozkázal muzikantom, aby zahrali marš- viprovadzanu. Muzikanti boli vyplácaní po svadbe. Peniaze vždy dostal primáš, ktorý ich následne rozdelil medzi ďalších členov muziky. Bežný honorár muzikantov bol v 60-tych rokoch 20. storočia okolo 500 Kčs za celú muziku. Niečo navyše si mohli muzikanti zarobiť hraním na požiadanie pomedzi stoly.

„A to bulo veľo peňeźi, bo kec mi chodzil cali meśac zbirac cukrovku (cukrová repa)
na družstvo, ta mi dali 120 Kčs.“ (Michal Kertis)

Dedinské zábavy – Pri hudakoch

Druhou najčastejšou hernou príležitosťou pre muzikantov a možnosťou kultúrneho vyžitia dedinčanov, boli dedinské zábavy – pri hudakoch, na muzike. Zábavy sa konali v nedeľu v poobedňajších hodinách. Organizácia zábav v susediacich dedinách bola vopred dohodnutá, aby nedošlo k usporiadaniu zábav v susedstve v rovnakom termíne. Dediny sa často v organizovaní zábav striedali.

„Chočkedi cigaňi same ot sebe začali bavic na ciganskej osadze a tak vnadzili parobkoch,
žebi bula zabava.“ (Anna Hricová)

Zábave predchádzalo objednanie muzikantov. Bolo podobné, ako pri svadbe. Muzikantov na zábavu objednávali – pojednaľi mládenci, ktorí sa na muzikantský honorár vopred poskladali. Zábavy sa odohrávali najčastejšie v exteriéri, na voľnom priestranstve, pod veľkým stromom, na lúke tam, kde bola väčšia rovinatá plocha. V prípade nepriaznivého počasia sa konali v krčmách, stodolách a neskôr v kultúrnych domoch. Za vstup na zábavu sa vyberalo vstupné.

„Dzivki a starše ľudze placiľi po tri koruni a parobci po pejc. Kec śe dajakomu parobkovi
bačila dajaka dzivka, ta zaplacil i za ňu.“ (Michal Kertis)

Mládenci, ktorí zábavu organizovali, niesli aj určité riziko, že sa im peniaze za honorár muzikantov nevrátia. To sa stávalo len príležitostne. O zábavy na dedinách bol vždy veľký záujem a zúčastňovali sa na nich ľudia zo širokého okolia. Väčšinou bol problém v tom, že sa na zábavu ani všetci nepomestili.

„To napchate take bulo, že me buľi jak švabľiki u škatulkoj. To kec hraľi čardaš a začaľi parobci čapašovac, ta to me ľem ucekaľi hetka, bo bi me buľi take okopane jak bandurki u zahradkoj.“ (Michal Kertis)

„Dievka, ktorá odmietla parobkovo pozvanie do tanca, bola zo zábavy vihrata. Parobok zastavil muziku a rozkázal muzikantom zahrať marš, počas ktorého musela opustiť priestor, v ktorom sa zábava konala.“ [7 s.135]

Tanečné kolá na zábave boli v zemplínskej časti podobné tým na svadbe, možno prispôsobené trošku väčším počtom čardášov. Na Šariši mali zábavy často vopred určený sled tancov. Začínalo sa krucenou, nasledovala schadzana, ľapkana, čerjana, hopspoľka, kuri krik s valcerom, ceperka, šarišska poľka a na záver temperamentný čardáš. Ich počet si určovali na začiatku zábavy muzikanti sami. Neskôr zábavu riadili ženatí chlapi – ženače, ktorí rozkazovali pred muzikou. Mládenci si mohli rozkazovať len sporadicky – prebačenu, aj to len tí majetnejší a starší.

„To parobci buľi tak neoficialňe rozdzeľene na klasi (triedy). Buľi parobci peršej klasi a druhej, śicko podľa toho, jaki buľi bohati. No kec prišol tot z peršej klasi a rozkazal sebe prebačenu,
ta śicke ostatňe parobci muśeľi buc cicho.“ (Michal Kertis)

Platiť muzikantom za zahratú rozkázanú pieseň nebolo treba, no veľakrát sa mládenec chcel ukázať a primášovi za pieseň svojvoľne zaplatil.

„To dakedi buľi papirovo peňeži, ta parobok popľuval a priľepil primašoj na čolo.
Dakedi sebe robiľi i taku srandu, že popľuvaľi peňeži a treskľi primašoj po čoľe tak,
že ho i zo stolka vivracilo.“ (Michal Kertis)

Počas zábavy bola aj jedna dlhšia prestávka, počas ktorej išli muzikanti na večeru. Vopred určená dievka, ktorá bola zodpovedná za prípravu jedla, spoločne v sprievode dvoch- troch mládencov alebo dievčat odprevadili muzikantov k nej domov, kde sa jedlo podávalo. Po večeri sa muzikanti vrátili a zábava pokračovala ďalej. Zábavy sa pravidelne zúčastňovali aj starší ľudia. „Boli na nich prítomní aj rodičia, ktorí sledovali správanie svojich detí i nariaďovali, obzvlášť dcéram, kedy musia byť doma. Najmä ženy klebetili, ohovárali, zisťovali, kto sa s kým schádza a tipovali, kto sa ku komu z mladých hodí.“ [7 s.134]

Neoddeliteľnou súčasťou svadieb a dedinských zábav boli aj bitky. Boli to najmä pästné súboje, no používali sa často aj nože, palice, olovjanki, ringi a aj drevené laty a koly z plotov. Rozbité hlavy, otrasy mozgu a vybité zuby boli realitou skoro každej zábavy. Neraz sa stalo, že sa na zábave strhla bitka takých rozmerov, po ktorej zostali aj mŕtvi.

„Na jednej zabave me tak skončiľi, že kamarata bodľi do pľeca z nožom a druhoho podrezaľi, naśčejsce mu žilu ňerozrezaľi bo bi tam umar.“ (Ján Šarišský)

Zábava sa ukončila v podvečerných hodinách, niekedy aj neskôr, keď muzikanti zahrali marš. Primáš muziky dostal honorár za celú kapelu, ktorý následne podľa vlastného uváženia rozdelil. Bitky a spory, najmä kvôli financiám, sa nevyhli ani muzikantom.

„Cośka śe vadziľi na peňežoch a toten, co hral na basu, ta chcel jedneho uderic. Lapil basu
za kark a išol uderic, aľe tamten śe uhnul, ten basu uš neutrimal a basa spadla na źem
a śe rozśčipila. A vecka zo zlojsci skočil do tej basi a načisto ju rozdupkal a domu ňis
uš ľem totu hlavu zos strunami. To tak me śe šicke rehľiľi.“ (Ján Šarišský)

Na verejných zábavách v 60. rokoch 20. storočia nemohol hrať len tak hocikto. Vtedajší režim dovoľoval hrávať len muzikám, ktoré sa zúčastnili preskúšania na hudobných prehrávkach, kde museli hrať pred vybranou komisiou. Tá ich následne ohodnotila a vydala im povolenie na hranie na zábavách. Pokiaľ na zábavu prišli aj príslušníci verejnej bezpečnosti, muzikanti sa museli preukázať takýmto povolením.

---

Nositelia tradícií ľudovej kultúry v severozápadnej časti Vranovského okresu

Tak ako každý väčší kolektív „stojí“ na pár nadšencoch, tak aj folklórne kolektívy by nemohli vzniknúť a fungovať bez ľudí, ktorí venovali zberu, šíreniu a prezentácii tradičnej ľudovej kultúry svoj voľný čas. Je preto dôležité pripomenúť si tieto osobnosti, ktoré dlhé roky aktívne prispievali a zachovávali kultúrne bohatstvo skúmaného regiónu. V severozápadnej časti okresu Vranov nad Topľou ich bolo viac, no spomenieme tie najvýraznejšie osobnosti.

Michal Varga z Petroviec

V okolí Hanušoviec nad Topľou vari niet folklórne aktívneho človeka, ktorý by nepoznal meno Michal Varga, resp. Dzedo Varga Kanoňir. Michal Varga sa narodil v roku 1903 v obci Petrovce v okrese Vranov nad Topľou a prežil tam aj celý život. Pracoval ako lesný robotník, neskôr ako dôchodca pracoval na miestnom Jednotnom roľníckom družstve. Ľudovému spevu a tancu bol oddaný celý život. Nemohol chýbať na žiadnej svadbe, zábave alebo inej udalosti konajúcej sa v obci Petrovce. Mal obrovský repertoár piesní zo Šariša, ktoré sa naučil od svojho starého otca. Stál pri zrode Folklórneho súboru Oblík, kde ho na spoluprácu oslovil Andrej Velčko. Nevynechal ani jeden súborový nácvik. Bol veľmi trpezlivý a rád učil členov súboru a deti piesne a tance. [6] [8] [9]

Viaceré tance, ktoré mal Dzedo Varga vo svojom repertoári, sú dodnes „neobjavené“. Medzi ne patrí aj Taľijanska poľka. Ide o tanec v polkovom rytme, ktorý sa tancoval v pároch do kruhu. Zvláštnosťou tohto tanca je tancovanie/poskakovanie v určený moment iba na jednej nohe s druhou nohou pokrčenou v kolene. Muzikanti huslisti tento moment zvýrazňovali hraním dvojice tónov akordu G dur (tóny g²,h¹) dvojhmatom. Melódia k tancu podľa slov Dzeda Vargu vraj pochádza z Talianska (Pijava) z obdobia I. svetovej vojny. Poskakovanie na jednej nohe znázorňuje tanec vojakov, ktorí vo vojne prišli o jednu končatinu. K tomuto tancu sa viaže zaujímavý hudobný sprievod. V ukážke najprv zaznie melódia k Taľijanskej poľke v podaní Michala Vargu a neskôr v podaní muziky s primášom Jánom Husákom Rabčákom z Ďurďoša z roku 1974.

Michal Varga mal výborný hudobný talent, ktorý vyzdvihoval aj primáš Juraj Husák z Ďurďoša.

„Vun aňi ňechcel, žebi mi mu hral tak z rovnim smikom, vun ľem same varvacie chcel. Vun ci normalňe na gambe ukazal jak maš hrac.“ (Juraj Husák)

Dzedo Varga účinkoval vo filmoch a dokumentoch Slovenskej televízie A na našim moscičku 1972, Deti spod Oblíka 1974, Traja pamätníci 1974, v relácii rozhlasového cyklu Z klenotnice ľudovej hudby 1975. Zomrel v rodnej obci Petrovce v roku 1988 vo veku 85 rokov.

Andrej Velčko z Petroviec

Andrej Velčko sa narodil 17. novembra 1945 v Petrovciach (okres Vranov nad Topľou). Ako 22-ročný nadšenec folklóru vo svojej rodnej obci položil v roku 1967 základy folklórneho súboru, ktorý nazval podľa neďalekého kopca v Slanských vrchoch – Oblík.[10]

Pracoval ako kováč, sústružník, zámočník, neskôr ako osvetový pracovník v Hanušovciach nad Topľou, kde sa neskôr Folklórny súbor Oblík presťahoval. Bol zároveň vedúcim súboru, choreografom aj dramaturgom. Pod jeho vedením sa súbor Oblík dostal do povedomia nielen miestnych nadšencov folklóru, ale aj verejnosti na celom Slovensku. Andrej bol zanietený folklorista, ktorý ľudovej kultúre obetoval všetok svoj voľný čas. Bol zakladateľom detského folklórneho súbor Topľan, kde vštepoval lásku k našim tradíciám už malým deťom. Venoval sa aj výskumnej činnosti a sám realizoval terénne výskumy v okolitých obciach. Stal sa tak amatérskym zberateľom ľudových piesní, tancov a tradícií. Všetko zapisoval, nahrával na magnetofónové pásky, filmoval a fotografoval. Andrej často oživoval vystúpenia súboru Oblík ako ľudový rozprávač „Onda spot Oblika“. Bol tiež výborný spevák a hráč na heligónku. Kvôli chorobe musel v roku 1977 zanechať vedenie súboru Oblík a detského súboru Topľan. Topľan vtedy navždy ukončil svoju činnosť a Oblík striedavo fungoval a nefungoval. Andrej Velčko zomrel 4. októbra 2021 v rodnej obci Petrovce.[6] [8]

Ján Šarišský z Remenín

Spevák a nositeľ tradícií z Topľanskej doliny Ján Šarišský sa narodil v máji 1944 v obci Remeniny. Je amatérsky zberateľ ľudových piesní, muzikant a celoživotný interpret ľudových piesní z okolia Hanušoviec nad Topľou. Býval v obci Remeniny v susedstve muzikantov Balážovcov, ktorí doma často hrávali a spievali. Táto skutočnosť postupne priviedla Jána k folklóru. Ako šofér linkového autobusu často prespával v obci Petrovce, kde zo začiatku pôsobil folklórny súbor Oblík. Keďže Ján mal záujem o folklór a vedel dobre spievať, vedúci súboru Andrej Velčko ho oslovil, aby sa stal jeho členom. Bolo to v roku 1972, keď Slovenská televízia prišla natáčať so súborom Oblík dokumentárny film A na našim moscičku, ktorý zachytával tradičnú dedinskú zábavu. Ján váhal, pretože nechcel, aby to vyzeralo, že chce byť členom len kvôli účinkovaniu vo filme. Členom súboru sa preto stal až po jeho natočení. Najviac piesní zozbieral od starých spevákov, ktorí sa sústredili vo súbore Oblík. Boli to Michal Varga, Michal Petera a Juraj Hric. Ján si zaobstaral kotúčový magnetofón a nahrával ich spevy. Realizoval takisto výskumy v okolitých obciach (Petrovce, Remeniny, Babie, Bystré, Vlača, Detrík). Ako vodič autobusu nosieval magnetofón stále so sebou a pri čakaní na cestujúcich často oslovoval starších ľudí s tým, aby mu niečo zaspievali. Svoju rozsiahlu zbierku piesní využíval pri vystúpeniach a speváckych súťažiach, kde často získaval významné ocenenia.

Účinkoval na mnohých festivaloch na Slovensku ale aj v zahraničí, v dokumentoch a filmoch z dielne Slovenskej televízie akými boli film Šariš, Deti spod Oblíka, ako aj v nahrávkach Slovenského rozhlasu v cykle Z klenotnice ľudovej hudby. Ján Šarišský je pamätník starších dôb. Počas jeho umeleckého účinkovania v súbore Oblík a neskôr aj v súbore Cementár ,terajší Bystrančan z Bystrého osobne zažil veľa ľudových muzík, ktoré hrávali v okolí Hanušoviec nad Topľou. Ján Šarišský bol jedným z hlavných informátorov pri tomto výskumnom projekte.

---

Ľudové hudby v severozápadnej časti okresu Vranov nad Topľou

Muzika z obce Čaklov

V Čaklove vznikol v roku 1952 pri Strednej poľnohospodárskej škole technickej najstarší folklórny súbor vo vranovskom okrese. Kolektív založila Ing. Helena Vrbová. Mladí a zanietení folkloristi vtedy nacvičili mimo iných programových blokov aj „Čakľovskú svadbu“, ktorej nahrávka sa nachádza v archíve Slovenského rozhlasu v Bratislave. Súbor vystupoval na obecných i školských podujatiach, na festivale vo Východnej a inde. Po pani Vrbovej vedenie súboru prevzala Božena Nováková. [3]

Súbor hudobne sprevádzala miestna rómska muzika. Tvorilo ju zoskupenie 5-6 muzikantov z rodín Kotľárovcov a Krokovcov, ktorí boli známi v širokom okolí. Hrali skoro na každej svadbe, zábave, majálesoch a iných podujatiach v obci i mimo nej. Zisťovanie mien muzikantov, ako aj ďalších informácií o nich, bolo veľmi problematické. Žiaden z pamätníkov, ktorí boli v 60. rokoch 20. storočia činní vo folklórnom hnutí, nevedeli povedať o muzike nič bližšie. Podarilo sa mi zistiť priezviská a prímenie len troch členov tejto muziky. Hráčom na kontrabase bol Ján Jarka, violistom Ladislav Tancoš Fučo a cimbalistom bol Imrich Tatár. Všetci v 70-tych rokoch hrávali určitú dobu aj vo Folklórnom súbore Vranovčan vo Vranove nad Topľou.

„To jomu žena porubala cimbal zo śekeru, bo śe jej ňeľubilo, že furt chodzi bavic
a vona sama doma.“ (Juraj Husák)

Muzika Kurovci z Vyšného Žipova

Rómska muzika Kurovcov pochádzala z obce Vyšný Žipov a patrila k novodobejším cimbalovým muzikám v severnej časti okresu Vranov nad Topľou. Aktívne hrávala od 80. rokov 20.storočia. Tvorilo ju zoskupenie piatich muzikantov: Bartolomej Kura – primáš, Ján Kura st. – husle, Ján Kurečaj – viola, Ján Kura Komiňar – kontrabas, Imrich Kura – cimbal. Občas toto zoskupenie dopĺňal aj hráč na akordeóne, tiež s priezviskom Kura, no pochádzal zo susednej obce Skrabské.

Príbuzenský vzťah medzi muzikantmi bol medzi huslistami a cimbalistom – boli bratia. Ich otec Michal Kura (*1900) bol taktiež muzikantom, so svojou muzikou hrával v povojnovom období. Primáš Michal Kura bol prítomný počas výskumu Štefana Kocáka a Melánie Nemcovej 11. septembra 1975 v obci Vyšný Žipov.

Herné príležitosti najčastejšie nachádzali na svadbách a dedinských zábavách po okolí. Kurovci nepatrili k vychýreným muzikám, skôr k tým priemerným, no stále mali dosť príležitostí na hranie. Informátor Ján Šarišský hovoril, že Kurovci pravidelne hrávali na vychýrených zábavách na „mihalkovskich verškoch“ (majer nad obcou Michalok), kde zábavy trvali aj tri dni.

„Ja pametam, jak chodzili žipovske hudaci hrac do Ještrebja (Jastrabie nad Topľou)
na hojscinu. Furt perše prišľi do nas pozdravic moju mamu, ľebo bula rodačka z Vyšnoho Žipova. Muzikanci dobre znaľi, že mama ma na dvore nacahnute fajne izolovane oceľovo šnuri na višaňe vipratoho pradla. A voňi furt jej tote šnuri odrezaľi a zobraľi, žebi maľi struni na basu.
Toto śe opakovalo každi rok.“ (Štefan Kocák)

V istom období (1989 – 1995) muzika hrávala aj pre potreby Folklórneho súboru Cementár v obci Bystré. Primáš Bartolomej Kura občas dopĺňal aj ľudovú hudbu pod vedením primáša Juraja Husáka z Ďurďoša. Rozdiel v hernom štýle oboch huslistov bol veľmi počuteľný, na čo upozornil aj redaktor Slovenského rozhlasu Milan Rendoš, keď bola v roku 2001 muzika Juraja Husáka nahrávať v košickom rozhlase. Milan Rendoš nakoniec Bartolomeja Kuru z nahrávania vyčlenil, kvôli zachovaniu čistého herného štýlu muziky Juraja Husáka.

Pri počúvaní dostupných audio nahrávok je poznať, že muzika častejšie hrávala v obciach smerom k Vranovu nad Topľou, pretože ovládala iný repertoár, ako sa zvykol hrávať v okolí Hanušoviec nad Topľou. Výborná ukážka tejto skutočnosti je výskum ľudového tanca, ktorý 24. januára 1986 vykonávali osvetoví pracovníci a choreografi Milan Hvižďák a Štefan Kocák v Hanušovciach nad Topľou. Sprievodnú muziku pre spevákov a tanečníkov robili práve Kurovci z Vyšného Žipova. Na videozázname je vidieť a počuť, ako spevák Michal Varga z Petroviec rozkazuje viacero piesní, no muzikanti majú značné problémy s pochytením melódií. Aj to je pekná ukážka, ako sa v tejto oblasti prelína hornozemplínsky piesňový repertoár s dolnošarišským.

Muzika sa postupne rozpadla smrťou jednotlivých členov.

Muzika Jána Saukuliča z Bystrého

Ján Saukulič (_*1921 – † 2001) bol rodák z Nižného Komárnika ,okres Svidník, no celé detstvo prežil v obci Fričovce v okrese Prešov. Jeho otec aj dedo boli gréckokatolícki farári, preto aj on nastúpil na cirkevné gymnázium v Košiciach, kde bolo povinnosťou venovať sa aj nejakému hudobnému nástroju. Keďže jeho mladší brat už v tej dobe hral na husliach a študoval na ľudovej škole umenia, vybral si Ján takisto hru na husle. Po štúdiu sa stal učiteľom v obci Lesíček, neskôr ho preradili do obce Demjata v okrese Prešov. Svoje muzikantské a primášske začiatky absolvoval vo Folklórnom súbore Jánošík v obci Fričovce, ktorý pomáhal založiť.

V roku 1958 prijal prácu tajomníka Závodného klubu Cementár v cementárni v Bystrom v okrese Vranov nad Topľou. V roku 1960 sa presťahoval aj s rodinou do Bystrého, kde následne prebral vedenie Folklórneho súboru Cementár, ktorý pôsobil predtým pod vedením pani Dzivákovej. Cementár od jeho vzniku hudobne sprevádzala rómska muzika s vynikajúcim primášom Michalom Dávidom Tulom z Bystrého. Ján Saukulič sa ako aktívny muzikant postupne začlenil do muziky a pomaly sa stával jej vedúcim, pretože mal výbornú pamäť na melódie použité v súborových choreografiách a ako jediný poznal noty.

Muziku v tej dobe tvorilo 5 – 6 muzikantov v obsadení dvaja alebo traja huslisti Ján Saukulič, Michal Dávid Tulo, Jozef Mitráš Šuko, trojstrunová viola Ján Sivák Bubňar, cimbal Jozef Mitráš Icik a trojstrunový kontrabas Ján Mitráš Dančar. Muzika bola ešte pred príchodom Saukuliča známa pod miestnym názvom Mitrášovci. Všetci jej členovia pochádzali z obce Bystré. Muzika mala v širokom okolí veľmi dobré meno a keďže primáš Saukulič poznal noty, mohli muzikantsky vypomáhať aj vo viacerých folklórnych kolektívoch. Hrávali napríklad aj vo folklórnom spolku v Hermanovciach a vo Folklórnom súbore Bukovčan, ktorý bol založený pri podniku Bukóza v Hencovciach pri Vranove nad Topľou.

Zaujímavosťou kapely bolo jej dlhoročné stabilné zloženie. Ján Saukulič bol veľký pedant a neustále nútil muziku cvičiť a zdokonaľovať sa. Veľkej pocty sa im dostalo, keď si ich vtedajší rozhlasový redaktor Ondrej Demo z Bratislavy vybral ako sprievodnú muziku na súťaž detských spevákov do Žiliny.

„Kec tam hraľi, ta prišol Tibor Andrašovan (hudobný skladateľ a dlhoročný riaditeľ SĽUKu)
gu cimbalistoj Icikovi a śe pita: Vy máte aké hudobné vzdelanie?
Ta žadne, ocec me naučil bavic.“ (Dušan Saukulič)

Malá zmena v zložení muziky nastala až v roku 1972, keď sa zmenilo vedenie odborovej organizácie ROH v cementárni a súbor Cementár v Bystrom čiastočne zanikol. Muzika odišla z Bystrého do súboru Oblík do Hanušoviec nad Topľou. V Oblíku hrávali spoločne s vynikajúcim huslistom Jánom Husákom Rabčákom z Ďurďoša a s huslistom Jozefom Mitrášom Šukom. Huslista Michal Dávid Tulo hral pre súbor Oblík veľmi zriedkavo. Muzika tu hrala asi dva roky. Ako súborová muzika sa zúčastnili na mnohých festivaloch v bývalom Československu (Východná, Strážnica, Raslavice, Svidník), ako aj na rôznych regionálnych slávnostiach a súťažiach folklórnych kolektívov. V roku 1972 vyhral Folklórny súbor Oblík so sprievodom muziky pod vedením Jána Saukuliča na súťaži folklórnych súborov vo Východnej prvé miesto. Muzika sa objavila aj vo filmoch, ktoré natočila Slovenská televízia: A na našim moscičku (1972), Deti spod Oblika (1974), Traja pamätníci (1974).

„Kec me nahravaľi film A na našim moscičku, ta na začatku je tam prichod muziki.
Parobci ňeśu cimbali a muzikanci idu pred ňima. A to tak dolu brižkom śe išlo. A jak me uš buľi pri mosce, ta režiser zrazu skričel:
Stop, odznova! No a mi zaś hore brižkom a vecka nazad dolu brižkom, cimbali furt na pľecoch.
No a toto śe opakovalo 98 raz. Ocec uš nervoźňe s paľičku chodzil a kazal, že kec teraz nas zaś stopňe, ta ho z totu palicu vižeňe stadzi hetka.“
(Dušan Saukulič)

Muzika sa v roku 1974 opäť vrátila do obnoveného súboru Cementár v Bystrom, ktorý fungoval pod novým vedením Anny Liptákovej. Do muziky už pribudol aj klarinetista Ján Bednár.

Muzikantské príležitosti, okrem pôsobenia vo folklórnych kolektívoch, nachádzali aj v motoreste Studničky vo Vranove nad Topľou a v hoteli Gejzír v obci Herľany, kde pravidelne hrávali. V ich repertoári sa okrem ľudových piesní objavovali aj piesne a melódie z vtedajšej modernej tvorby a rôzne svetové šlágre. Po príchode Jána Saukuliča na post primáša muziky nehrávali na dedinských svadbách ani zábavách. Ján bol výborný manažér a aj napriek absencii hrania dedinských zábav a svadieb dokázal vytvoriť a získať toľko herných príležitostí, že jeho spoluhráči nemali potrebu vyhľadávať hranie inde. Ku spokojnosti muzikantov určite prispieval aj fakt, že primáš Ján Saukulič vždy všetkých vozil na svojom aute a pre svojich muzikantov vytváral tie najlepšie podmienky.

„To kec hraľi na Studňičkoch, abo dze, a hraľi dluhši do noci, ta to muśela buc i večera,
ocec šicko vibavil.“ (Dušan Saukulič)

Z dostupných fotografií a filmových záberov, na ktorých hrá primáš Ján Saukulič, si možno všimnúť jeho netypické držanie sláčika. To bolo zapríčinené zranením, ktoré utrpel počas bojov v druhej svetovej vojne. Ako vodič nákladného vojenského auta sa v roku 1944 na horskom priechode Branisko dostal do stretu s nemeckými vojakmi, ktorí po ňom začali strieľať a prestrelili mu pravú ruku. Od tej doby stratil cit a pohyblivosť v ruke, čo ho donútilo zmeniť spôsob držania sláčika.

Jeho technika hry nebola až taká výnimočná, čo si aj sám uvedomoval. Ján Saukulič aj napriek tomu, že bol primášom muziky, často hrával v dolných polohách a nechával vyniknúť kolegov huslistov.

Ján Saukulič bol veľmi nadaný a zapálený pre umelecké činnosti. Okrem vedenia súboru a aktívneho hrania absolvoval aj kurz divadelného režiséra, dokonca pôsobil a režíroval aj v dedinskom divadle. V obci Bystré tiež založil dychovú hudbu. Bol aj zberateľom ľudových piesní a na svoj kotúčový magnetofón chodil spoločne so synom Dušanom nahrávať miestnych spevákov a muzikantov. Po istom čase sa presťahoval do Vranova nad Topľou, kde pracoval ako taxikár a v roku 1984 skončil aktívne hranie v súbore Cementár. S odchodom Jána Saukuliča ukončila svoju činnosť aj celá muzika. Ján Saukulič zomrel v roku 2001 vo Vranove nad Topľou.

Muzika Balážovcov z Remenín

Obec Remeniny patrila kedysi k významným obciam, čo sa týka kultúrneho života. Patrila medzi prvé, v ktorých postavili kultúrny dom. V obci fungovalo dedinské divadlo a tiež ľudový súbor Verchovina. V roku 1958 ho založil riaditeľ školy pán Duleba. Súbor bol úspešný, účinkoval na festivaloch vo Svidníku, Východnej a Giraltovciach.

„A jak me buľi hrac u Vichodnej, ta jak me zbačiľi, ta calkom cichota bula. Ja taki maľučki
s totu basu, lem tak mi ju za kark cahal. A taki stolček mi mal a na stoločku tak mi hral.
Aľe hral mi jak dospeli.“ (Ján Baláž)

Vo svojom repertoári mali spevy a tance z okolia Hanušoviec nad Topľou ako krucená, čardáš, ceperka, schadzana, šarišska poľka a iné. Súbor sprevádzala muzika Balážovcov z Remenín. Táto rodinná nerómska muzika bola založená ešte pred vznikom súboru Verchovina. Primášom a zakladateľom bol Andrej Baláž (_*1917), ktorý pracoval ako lesný robotník. Bol to samouk multiinštrumentalista, ovládal hru na husle, violu, kontrabas aj akordeón. Postupne naučil hrať aj svojich dvoch synov. Andrej ml. (_*1934) hrával na trojstrunovú violu a mladší syn Ján (_*1944) hrával na trojstrunový kontrabas. Muziku občas dopĺňali rómski muzikanti Berti a Mižak z Prosačova (husle, viola) a Šofranko (husle) z Remenín. Muziku často dopĺňala aj speváčka Anna (_*1942) – sestra a dcéra muzikantov.

Muzika nechodila hrávať po okolí, hrávala viac-menej len v obci a pre miestny súbor Verchovina. Herné príležitosti nachádzali na obecných slávnostiach, hostinách, majálesoch, dedinských zábavách a svadbách.

„A kec tu bula u valaľe hoscina, ta chodziľi hrac i cigaňi z Hanušovec a chodziľi hrac
z chiži do chiži. A muj ocec hutori śestre mojej: „Jak pujdu cigaňi hore valalom, ta mi poviš“,
„Uš idu hore!“ a mi lapili hrac. Cigaňi śe zastaviľi, staľi pri kapurke, sluchaľi a pošľi vecka daľej. Ta mi prestaľi hrac. „ A davaj teras pozor jak pujdu nazad dolu“. „Uš idu!“ A mi lapiľi zaś hrac. A cigaňi zaś śe zastaviľi pri kapurke, sluchaju, sluchaju a jeden hutori
„Ta to toten gadžo muśi bohovski placic, kec tak dluho mu hraju.“ (Ján Baláž)

Všetci muzikanti popri hraní aj spievali, dokonca im spevom vypomáhala aj ich sestra Anna. Informátor Ján Baláž hrával v kapele už od svojich 12-tich rokov a na svoje začiatky spomínal s úsmevom.

„Raz me buľi hrac na veśeľu a mňe uš dluho bulo, ta mi bulo aš do plaču. Ta tamte uš buľi chlopini a co ja ľem taki chlopčik 13 ročni, a to trebalo calu noc hrac na basu. Voňi i vipiľi i šicko a ja nič.“ (Ján Baláž)

Aj napriek veľkej snahe sa nepodarilo získať spoločnú fotografiu muzikantov a ani žiadnu nahrávku ich hry. Na festivale vo Svidníku a Východnej, kde muzika účinkovala, sa v tej dobe ešte nevyhotovoval súvislý filmový a zvukový záznam.

Smrťou primáša Andreja Baláža st. muzika ukončuje svoju činnosť a muzicírovanie sa stalo už iba občasnou samostatnou príležitosťou.

Muzika Jána Husáka Rabčáka z Ďurďoša

Ján Husák Rabčák (_*10. novembra 1920 – † 3. júla 1986) pochádzal z obce Ďurďoš, asi 5km od Hanušoviec nad Topľou. Spolu so svojimi štyrmi súrodencami sa narodil do hudobníckej rodiny, nakoľko jeho otec Ján Husák st. bol v celom okolí chýrny primáš. Na husliach ho prirodzene naučil hrať otec a už ako malého ho brával hrávať po dedinských svadbách a zábavách. Jeho husľové nadanie sa veľmi skoro prejavilo a postupne sa z neho stal v širokom okolí Hanušoviec nad Topľou uznávaný vynikajúci primáš, ktorý dokonale ovládal miestny repertoár. Zhruba v rovnakom období hrávala v okolí aj muzika pod vedením primáša Jána Horváta Jančara z Pavloviec. No tí chodievali primárne hrávať iným smerom. Muzika z Hanušoviec nad Topľou s primášom Ernestom Haluškom zasa chodievala hrávať iba na prominentné svadby a zábavy. Ján Husák mal preto v okolí veľmi veľa herných príležitostí. Pracoval vo Východoslovenských železiarňach, kde chodil na týždňovky. Cez víkendy neustále hrával.

„Ja z ňim chodzil i po veśeľoch, to mi eśči ľem taki mali chlapec bul a jemu kec gadžo išol rozkazac, ta eśči lem gambu otvoril a vun uš hral. Vun šicke śpivanki poznal, každeho poznal po tich valaloch, chtora čija śpivanka.“ (Juraj Husák)

Dostupné záznamy o muzike pod jeho vedením sú až z roku 1973, keď Slovenská akadémia vied (SAV) nahrávala tance z obce Petrovce a Hanušovce nad Topľou.^[2] Na zázname účinkuje ľudová hudba pod vedením Jána Husáka Rabčáka – primáš, Ján Sivák Bubňar z Bystrého – trojstrunová viola, Zoltán Kiňa z Hanušovce n.T. – kontrabas. Toto muzikantské zoskupenie bolo určite cielene okresané pre potreby záznamu SAV, pretože svadby a dedinské zábavy nikdy nechodievali hrávať v takom malom zložení.

Zo získaných informácií ale vieme, že táto „trojka“ tvorila vždy základ muziky, ktorú najčastejšie dopĺňal huslista Juraj Husák z Ďurďoša a cimbalisti Ján Mucha z Hanušovce n.T., Dávid z Bystrého alebo Ján Kukuš z Benkoviec. Ján Husák Rabčák prekonal mozgovú porážku a odvtedy mal problém s pamäťou a už nedokázal sám začínať piesne a hrávať ako primáš. Z dôvodu prekonanej choroby u neho došlo aj k čiastočnej strate sluchu, čo razantne ovplyvnilo zvyšok jeho muzikantského života. Od tohto momentu už nemal vlastnú muziku.

„Vun ten Jančo znal bars šumňe hrac, ľem vecka uš ňič ňepametal.
Vun napriklad kec śi mu povedzel hraj Šarišsku poľku- a vun ňeznal co ma hrac.
Aľe teľo co śi mu kus zahral, ta vun śe takoj lapil.“ (Juraj Husák)

Ján Husák Rabčák aktívne hrával pre potreby folklórneho súboru Oblík od roku 1972, keď dopĺňal muziku pod vedením Jána Saukuliča, neskôr muziku Juraja Husáka. Objavil sa aj vo filmoch, ktoré natočila Slovenská televízia: A na našim moscičku (1972), Deti spod Oblika (1974) ako člen muziky Jána Saukuliča a tiež v dokumente Klenotnica ľudovej hudby a filme Šariš (1974) spolu s muzikou pod vedením Juraja Husáka.

Z informácií získaných od informátorov vieme, že Ján Husák Rabčák bol vynikajúcim a flexibilným huslistom, primášom s bravúrne zvládnutou technikou hry na husliach, širokým rozhľadom, čo sa týka repertoáru. Miestne kapely ho často prizývali na výpomoc aj po jeho chorobe, keď už nedokázal viesť muziku sám. Svedčí o tom aj jeho posledný audio a video záznam, na ktorom hrá počas spomínaného výskumu ľudových tancov v Hanušovciach nad Topľou z roku 1986, ktorý realizovali Milan Hvižďák a Štefan Kocák. Na zázname hrá muzika Kurovcov z Vyšného Žipova a Ján Husák Rabčák neskôr počas výskumu doplnil túto zostavu. Jeho príchodom zmenila celá muzika charakter a výrazne stúpla na kvalite, čo osobne dosvedčil aj Milan Hvižďák.

„To kec prišol vecka tot stari Husak z Ďurďoša, ta to aš ftedi bula muzika.“ (Milan Hvižďák)

Ján Husák Rabčák bol veľký milovník motoriek a to sa mu stalo osudným. Zomrel v roku 1986 vo veku 65 rokov po tom, čo sa vracal v chladnom počasí na motorke z hrania a to mu spôsobilo zápal mozgových blán, na ktorý po zhruba troch mesiacoch zomrel. Pochovaný je v rodnej obci Ďurďoš.

Muzika Juraja Husáka z Ďurďoša

Juraj Husák (_* 8. novembra 1947 – † 6. apríla 2022) alebo Ďura, ako ho všetci volali, bol pre mňa veľmi dôležitou osobnosťou v mojom muzikantskom živote. Keď som v roku 2006 ako 17-ročný neskúsený muzikant nastúpil do Folklórneho súboru Bystrančan v obci Bystré, aktívne tam ešte hrávala rómska muzika pod jeho vedením. Od Ďura som sa postupne naučil hrávať súborový repertoár, ako aj miestny piesňový a tanečný repertoár z okolia Hanušoviec nad Topľou. Naučil ma hrávať „starým štýlom“, za čo som mu nesmierne vďačný. U Juraja Husáka som v rokoch 2015 – 2016 realizoval viacero výskumov, počas ktorých som sa vypytoval na jeho muzikantské začiatky a herné príležitosti, ale aj na muzikantské zoskupenia, ktoré pôsobili v okolí Hanušoviec nad Topľou. Juraj Husák bol posledný žijúci primáš starej generácie v okolí Hanušoviec nad Topľou.

Muzika pod vedením Juraja Husáka, ktorá začala pôsobiť v 80.tych rokoch 20. storočia, patrila k novodobejším zoskupeniam v severnej časti okresu Vranov nad Topľou.

Juraj Husák pochádzal z muzikantského rodu Husákovcov z obce Ďurďoš. Hru na husle si vybral podľa vzoru svojho staršieho brata Ernesta, ktorý ho naučil hrať. Ernest sa v dospelosti presťahoval do Čiech, kde hrával v orchestri.

„Brat me naučil hrac jednu calu peśňičku a z druhej me naučil polovicu. Totu som už muśel dokončic sam a šicko ostatňe som śe uš naučil sam.“ (Juraj Husák)

Na začiatku chodieval ako mladý chlapec s muzikantmi na svadby a zábavy, aby sa učil. Muzikantským vzorom mu bol jeho strýko Ján Husák st. a bratranec Ján Husák Rabčák, s ktorými hrával v muzike, ale aj Ján Horvát Jančar z Pavloviec. S Jančarom ale nikdy nehral, aj keď sa osobne poznali. Juraj Husák ako člen muziky pod vedením vtedajšieho primáša Jána Husáka Rabčáka chodieval hrávať okrem súborových predstavení aj na všetky možné príležitosti v širokom okolí Hanušoviec nad Topľou. Spočiatku ako mladý muzikant hrával v muzike na violu a pomaly sa zaúčal muzikantskému remeslu.

„Ja calu noc pri muzikantoch prestal a sluchal, vecka na druhi dzeň mi cvičil.“ (Juraj Husák)

Hranie na svadbách a dedinských zábavách bolo ich najčastejšou muzikantskou príležitosťou. Tam hrávali v zložení bez cimbalu, nakoľko sa muzikanti väčšinou premiestňovali pešo.

„Najhorši to mal baśista, bo toto cahac pres ľesi mu furt bulo treba.“ (Juraj Husák)

V sobotu sa odohrávali svadby a v nedeľu ich striedali tanečné zábavy. Keďže spôsobov ako sa kultúrne vyžiť bolo v minulosti pomerne málo, zábavy sa odohrávali každú nedeľu v inej dedine.

„Ta to furt bulo, každu ňedzeľu. Mi uš aňi ňestačiľi teľo bavic, co teľo toho bulo.“ (Juraj Husák)

Táto, ale aj iné výpovede viacerých pamätníkov svedčia o vysokej kvalite a veľkej obľube tohto muzikantského zoskupenia u majoritného obyvateľstva. Jurajove muzikantské umenie a povedomie o ňom sa vyvíjali pomaly. V roku 1973 ho oslovil Andrej Velčko – zakladateľ a vedúci súboru Oblík, aby prišiel vypomôcť na súborové vystúpenie. V tom čase bol primášom súborovej muziky Ján Husák Rabčák a Juraj vypomáhal hrou na viole. Ján Husák Rabčák mal však po prekonaní mozgovej príhody veľké problémy so začínaním a prechodmi piesní k choreografiám folklórneho súboru a tu sa ukázal Juraj Husák ako vhodný adept na nového primáša. Veľmi rýchlo si osvojil repertoár súboru a ujal sa primášskeho postu. Jeho ľudová hudba sa na niekoľko rokov pomerne zastabilizovala. Tvorilo ju šesť členov: Juraj Husák – primáš, husle, Ján Husák Rabčak z obce Ďurďoš –husle, Ján Sivák st. Bubňar – I. viola a Ján Sivák ml. Matuška z obce Bystré – II. viola, Ladislav Liga z Ďurďoša – kontrabas, Ján Kukuš z Benkoviec – cimbal.

„To tedi bula viborna partija, ja bul z ňich najslabši muzikant.“ (Juraj Husák)

Postupne sa ale zlepšoval za pomoci svojho bratranca Jána Husáka Rabčáka a taktiež za pomoci Jána Baža z obce Soľ, ktorý istý čas dopĺňal ich zoskupenie. Bolo to vtedy, keď v roku 1974 prišiel redaktor Slovenského rozhlasu Bratislava Ondrej Demo nahrávať reláciu „Klenotnica ľudovej hudby“ do Hanušoviec nad Topľou. Demo chcel zachytiť tance z Hanušoviec v podaní súboru Oblík. Jeho vedúci ,Andrej Velčko, chcel súbor predstaviť v čo možno najlepšom svetle. V čase nahrávania bol k dispozícií len jeden huslista, a to mladý primáš bez väčších skúseností Juraj Husák. Velčko si spomenul a oslovil výborného huslistu Jána Baža, ktorý bol synovcom Jána Horváta Jančara z Pavloviec a dokonale ovládal miestny repertoár. Podľa dostupných audio nahrávok mal Bažo vynikajúcu variačnú techniku, kde počuť podobnosť so štýlom hry Jančára. Vysokú kvalitu a čisté štýlové prevedenie muziky vyzdvihol aj samotný Ondrej Demo.

„To vun tak cifroval, vun me naučil śicke tote Pitrovske (obec Petrovce) melodije.
Vlastne vun me naučil skoro śicko co som znal.“ (Juraj Husák)

Nácviky súboru a muziky boli každý deň a muzikantov zvážali autom. Problémom nebolo ani každodenné vozenie cimbalistu Jána Kukuša z 30 km vzdialenej obce Benkovce. Muzika účinkovala tiež vo filme Slovenskej televízie, Šariš z roku 1974.

Po odchode primáša Jána Husáka Rabčáka a I. violistu Jána Siváka Bubňara z muziky kvôli veku, sa hudba zastabilizovala na zoskupenie 4 – 5 muzikantov v zložení primáš a huslista Juraj Husák, violista Ján Sivák ml. Matuška z Bystrého, kontrabasista Jozef Lacko z Hanušoviec nad Topľou, cimbalista Ján Kukuš, neskôr jeho syn Koloman Kukuš Kalman – obidvaja z Benkoviec. Túto zostavu občas dopĺňal druhý huslista Bartolomej Kura z Vyšného Žipova. V roku 1978 sa kvôli chorobe Andreja Velčka zmenilo vedenie vo Folklórnom súbore Oblík a taktiež jeho tvorba. Muzikanti preto súbor opustili. V roku 1995 začali účinkovať ako muzika Folklórneho súboru Cementár, dnes Bystrančan. Tu muzika účinkovala opäť pomerne stabilne, no v roku 2004 odišiel violista Ján Sivák ml. Matuška do Čiech a nahradil ho Jozef Lacko ml., syn kontrabasistu.

„Ja uš znal, že jak Matuška pujdze het, ta je z muziku koňec“ (Juraj Husák)

Juraj Husák hrával vo súbore Bystrančan až do roku 2007, keď ukončil aktívne hranie a s ním aj celá muzika. Juraj Husák po prekonanom infarkte, mozgovej príhode a vysokej cukrovke zomrel 6. apríla 2022 vo veku 74 rokov a pochovaný je v rodnej obci Ďurďoš.

^{Na poslednej návšteve Juraja Husáka}

Muzika Andreja Čurlíka z Petroviec

Keď v roku 1967 Andrej Velčko zakladal v obci Petrovce Folklórny súbor Oblík, potreboval pre tanečníkov sprievodnú muziku. Andrej Velčko ako zanietený folklorista poznal miestnych muzikantov, a tak oslovil na spoluprácu nerómskych hudobníkov, o ktorých vedel, že sa venujú hre na ľudové nástroje. Primášom prvej muziky, ktorá sprevádzala Oblík na jeho úplnom začiatku, bol Andrej Čurlík.

Primáš Andrej Čurlík (_* 1924 – † 31. máj 1991) bol rodákom z obce Petrovce. Pochádzal z chudobnej rodiny a jeho záujem o ľudovú hudbu a hru na hudobný nástroj sa nestretol s pochopením. Keďže v rodine chýbali financie, svoje prvé husle si vyrobil sám a ako struny mu slúžili hrubšie nite. K prvým ozajstným husliam sa dostal zaujímavým spôsobom. Ako mládenec sa na jednej zábave v Hanušovciach nad Topľou stal svedkom bitky rómskych muzikantov, pri ktorej jeden člen muziky zhodil primášove husle na zem a rozdupal ich. Andrej neskôr rozbité husle pozbieral a doma si ich pozliepal. Hrať na husliach sa učil sám a postupne sa vypracoval na dobrého interpreta. Jeho muziku tvorilo zoskupenie piatich hudobníkov: Andrej Čurlík – primáš, Ján Kokinda – husle (rodák z Bratislavy, do Petroviec bol pridelený ako učiteľ), Tomáš Novák – husle (Babie), Juraj Sirotský st.– viola a Andrej Fečo – kontrabas (Vlača).

Muzika nepatrila k tradičným hudbám, ktoré vtedy hrávali v okolí. Išlo skôr o cielené zoskupenie muzikantov pre potreby folklórneho súboru. Nechodili hrávať po svadbách ani po dedinských zábavách a so súborom Oblík dokonca neabsolvovali žiadne vystúpenie. Zúčastňovali sa iba súborových nácvikov. Muzika síce účinkovala na 2.ročníku folklórnych slávností vo Svidníku, ale pod hlavičkou JRD z Remenín. Aktívne hranie ukončili po dvoch rokoch hrania vo Oblíku, keď sa súbor presťahoval do mesta Hanušovce nad Topľou. Dochádzanie na pravidelné skúšky do mesta už bolo pre nich neprijateľné. Muzikantské zoskupenie sa preto rozpadlo. Primáš Andrej Čurlík už viac nehrával.

Juraj Sirotský (_* 6. máj 1937 – †15. august 2024) bol multiinštrumentalistom, no primárne hráčom na trojstrunovej viole. Pochádzal z obce Vlača vzdialenej 4 km od Hanušoviec nad Topľou. Hrávať sa učil sám, no od svojich 17 rokov hrával v ľudovej hudbe Jána Majera zo Železníka (otec známeho muzikanta a speváka, nebohého Ondreja Majera zo Železníka), neskôr aj v muzike Andreja Čurlíka z Petroviec. Juraj Sirotský st. s malými prestávkami hrával až do svojich 70 rokov na svadbách a dedinských zábavách s rôznymi muzikami, ktoré ho volali na výpomoc.

„ Joj, ta do nas chodziľi šicke tote muzikanci z okoľici zabavic sebe s ocom,
na hojscinu a tak.“ (Juraj Sirotský ml.)

Muzika Jančárovcov z Pavloviec

Ľudová hudba (banda) Jána Horváta – Jančárovci – ako ich volali miestni z obce Pavlovce, bola chýrnou rómskou muzikou v najsevernejšej časti okresu Vranov nad Topľou. Pri terénnych výskumoch okolia Hanušoviec nad Topľou mnohí informátori rozprávali, že to bolo výnimočné muzikantské zoskupenie. Informácie o nich sa získavali pomerne ťažko, pretože Jančárovci aktívne pôsobili dávnejšie – od 50 – tych do polovice 70 – tych rokov 20. storočia.

Muziku založil a viedol Ján Horvát Jančár, syn kováča z obce Pavlovce. Podľa získaných informácií bol primáš Ján Horvát Jančár samouk a postupne naučil hrať všetkých svojich synov. Muziku tvorilo päť muzikantov (otec a štyria synovia) s nástrojovým obsadením dvaja huslisti (primáš Ján a syn Július), dvaja violisti (synovia Ján ml. a Vojtech) a kontrabas (syn Imrich). Všetci muzikanti boli multiinštrumentalisti a ovládali hru na viacerých nástrojoch. V neskoršom období, okolo roku 1960, kapelu dopĺňal aj Dezider, vnuk primáša Jána, ktorý hrával na husľovú kontru.

V obecnej domovej knihe sa podarilo vypátrať roky narodenia jednotlivých členov muziky. Ján Horvát Jančár (_* 29. január 1899 – † 27. máj 1980), Július Horvát (_* 18. február 1930), Ján Horvát ml. (_* 22. september 1921), Imrich Horvát (_* 22. september 1939), Vojtech Horvát (_* 27. apríl 1934), Dezider Horvát (_*1941).

V knihe o obci Pavlovce je malá zmienka o rómskych muzikantoch z obce: „Pavlovskí cigáni boli v minulosti predovšetkým dobrí kováči a muzikanti. Ako kováč bol v medzivojnovom období známy Jozef Horvát, otec primáša rómskej hudby známeho pod menom Ján Horvát Jančar. Cigánske muziky tu boli dve – Jančarova a Beľačkarova. Hrávali na svadbách, hostinách, dedinských zábavách i po okolitých obciach.“

Informátorka Mária Vargová z Pavloviec bola dcérou miestneho krčmára a spomínala si na to, ako chodievali Jančárovci hrávať na zábavy do krčmy. Hovorila, že Jančár nenosil svoje husle ani domov, ale nechával ich v krčme, pretože vedel, že tam opäť bude hrať iba on.

„Jančarovci chozdiľi po veśeľoch a zabavach a potom tu bula i tota druha banda Beľačkarovci a voňi ľem tak poza stoli chodziľi hrac.“ (Mária Vargová)

Medzi týmito dvoma muzikami a ich prívržencami panovala veľká rivalita, o čom svedčí aj záznam v kronike obce Pavlovce: „Dňa 21.mája 1956 došlo v skorých ranných hodinách medzi občanmi cigánskeho pôvodu k veľkej bitke. Cigánska osada sa rozdelila na dva nepriateľské tábory. Príslušníci nižňanskej skupiny zdemolovali obytné domčeky svojím súperom na čele s Jánom Horvátom Jančarom. Sekerami porúbali dvere, okná a všetko čo im prišlo do cesty. Keď sa muzikanti z horného konca vrátili domov, došlo k obrovskej bitke. Jej výsledkom bolo, že Štefan Horvát mal dolámanú ruku a nohu, Štefan Horvát Piška rozbitú hlavu a otras mozgu a Ján Horvát Jančar mal tiež dolámanú lebku. Hneď po bitke 23.mája zapálili cigánsku osadu. Zhoreli slamené strechy na troch domčekoch. Bitky sa častejšie opakovali a zbrojenie bolo na obidvoch stranách. Príslušníci národnej bezpečnosti mali s nimi veľa práce, aby ich utíšili. Zobrali im šesť automatických pištolí, olovianky, vidly, sekery, valašky, motyky nasadené na 2-3 metrových poriskách. Jančarovci sa museli odsťahovať na Šarišské Lúky, kde aj pracovali.“

Muzika Jančárovcov hrávala aj pre potreby Folklórneho súboru Oblík z Hanušoviec nad Topľou v  úplných začiatkoch, keď sa ešte súbor nachádzal v obci Petrovce. Oslovil ich zakladateľ súboru Andrej Velčko. Herné príležitosti muzika najčastejšie nachádzala na dedinách smerom k Prešovu. Najčastejšie v obci Chmeľov, kde sa narodil primáš Ján Horvát Jančár, v obciach Medzianky, Lipníky, Podhrabina atď.

„Hej, ja jich pametam, jak chodziľi i z basu pres ľes smerom tam na Ľipňiki.“ (Jozef Pankuch)

Smerom k mestu Hanušovce nad Topľou chodievali hrávať málokedy, nakoľko len v Hanušovciach v tom období boli 3 – 4 kompletné muzikantské zoskupenia, ktoré často nedovoľovali hrávať dedinským muzikám v mestskom prostredí. Napokon, Jančárovci nemali núdzu o hranie inde.

O vysokej obľúbenosti tejto muziky môžeme uvažovať aj na základe ďalšieho záznamu v kronike obce Pavlovce. Keďže za každú odohranú zábavu, svadbu alebo inú príležitosť bola muzika vyplácaná, záznam z kroniky o objeme hotovosti primáša Jána Horváta Jančára prináša predstavu o ich kvalitách a „muzikantskom vyťažení“: V dôsledku menovej reformy bola roku 1953 prevedená výmena platidiel. Na jednu osobu vymenili 500 Kčs v nových platidlách. Veľa peňazí mali usporené niektorí občania cigánskeho pôvodu. Napríklad Ján Horvát Jančar, aj keď sa stále sťažoval, že sa má zle, na výmenu platidiel priniesol cez 250 000 Kčs.

Podľa informátorov boli Jančárovci vždy veľmi slušní, dobre oblečení muzikanti. Primáš Ján Horvát Jančár nosieval na krku zlaté retiazky a raz bol „vyplatený“ nezvyčajnou formou. Za hranie dostal zlatý prsteň s podobizňou amerického prezidenta J.F.Kennedyho. Tento prsteň sa úplnou náhodou dostal do depozitu múzea v Hanušovciach nad Topľou.

O vysokej kvalite muziky Jančárovcov hovoril vo svojich spomienkach aj primáš Juraj Husák z Ďurďoša, ktorý o nich vždy vravel s veľkým obdivom a úctou.

Vedenia muziky Jančárovcov sa postupne uchopil syn Július Horvát a viedol ju niekoľko rokov. Postupne sa rozpadla odchodom bratov Júliusa a Vojtecha do Čiech za prácou. Po návrate Júliusa z Čiech už spoločne hrávali málokedy a potom už vôbec.

„Ja jich pametam iśče jak dzecko, že chodziľi po valaľe bavic. Kec som rukoval
na vojnu v roku 1968, ja uš mal muziku z Bistroho – Mitrašovcov,
bo Jančarovciuš ftedi bars ňehraľi.“ (Jozef Pankuch)

Je zaujímavé, že povedomie o kvalitných muzikantoch sa nieslo do širokého okolia aj napriek tomu, že neexistovali také komunikačné prostriedky, ako dnes. Dôkazom toho je aj výpoveď jedného z informátorov. Ten rozprával o udalosti, ktorá sa konala v obci Pavlovce v 90. rokoch 20. storočia. Na spríjemnenie večerného pohostenia boli oslovení muzikanti z Raslavíc s vtedajším primášom Štefanom Žoltákom Čečom. Ten po príchode na podujatie poznamenal:

„Joj, kebi stari Jančar iśče žil, ta nas bi tu ňigda ňebulo treba, tak jak vun znal cifrovac,
ta to ňichto ňeznal.“ (Štefan Žolták Čečo)

Vedomosť o tom, že primáš Ján Horvát Jančár bol rodák z obce Chmeľov a často chodieval hrávať týmto smerom, ma prinútila navštíviť aj túto obec. V rozsiahlej kronike obce Chmeľov bolo hneď niekoľko záznamov o muzike Horvátovcov, no ako primáš muziky je už spomínaný Jánov syn Július. Bolo to pravdepodobne preto, že Ján v tom období už kvôli veku čiastočne obmedzoval svoju účasť na hraní, alebo hrával už iba ako druhý huslista.

Záznam 1:

Dňa 29.decembra 1960 tunajšiu obec navštívili členovia súboru Lúčnica z Bratislavy a informovali sa o pesničkách z Chmeľova. Nakoniec navštívili aj osadu cigánskych občanov, kde im miestna cigánska hudba predhrala niekoľko piesní a cigánky zatancovali staré tance. Po precvičení prišli do budovy národnej školy spolu s Jánom a Júliusom Horvátom, kontrášom a primášom hudby. Na magnetofónové pásky boli natočené v podaní dvoch muzikantov tieto tance: bašistovská, marhaňská, čerana, krucená, verbunky, čardáše, šarišská poľka a iné. Muzikanti za dobrý muzikantský výkon boli odmenení.

Záznam 2:

Už oddávna v Chmeľove pri ľudových veseliciach, svadbách a iných príležitostiach obveseľuje ľudí cigánska hudba, ktorej členmi sú Horvátovci. Primášom je Július Horvát. Pochvalne sa o tejto hudbe vyjadrili aj pracovníci z Lúčnice pri ich nahrávkach.

Záznam 3:

22.apríla 1961 československý rozhlas vysielal reláciu piesní a hudby pod názvom „Putujeme za pesničkou“, ktorú za vedenia Ondreja Dema, pracovníka rozhlasu z Bratislavy, nahrali priamo v obci za účasti našich obyvateľov spevákov, ktorých sprevádzala cigánska hudba Júliusa Horváta.

Je celkom zaujímavé, že v kronike obce sa o Horvátovcoch píše ako o miestnej muzike, hoci pochádzali z obce Pavlovce. Bolo to pravdepodobne zapríčinené tým, že Horvátovci udržiavali veľmi silné rodinné väzby v Chmeľove. O muzikálnosti celej rodiny Horvátovcov svedčí aj to, že sestra Jána Horváta Jančára, ktorá sa vydala do obce Ruská Nová Ves (okres Prešov), mala syna Gejzu, výborného kontráša.

„Gejza, to bul široko daľeko najľepši kontrista“ (Juraj Sirotský ml.)

Primáša Jána Horváta Jančára pochovali v obci Pavlovce v roku 1980 spolu s jeho husľami. Dnes sa už nikto z potomkov tohto muzikantského rodu nevenuje hre na tradičné ľudové nástroje. Je veľká škoda, že o túto fenomenálnu kapelu neprejavil hlbší záujem Slovenský rozhlas alebo vtedajší etnológovia, muzikológovia a pracovníci miestneho osvetového strediska a podrobnejšie túto muziku nezdokumentovali. Verím, že pokiaľ by existovalo viacero nahrávok ich hry, patril by herný štýl Jančárovcov medzi veľmi vyhľadávaný a dnešní muzikanti by ho radi prezentovali.

Muzika Ernesta Erniho Halušku z Hanušoviec nad Topľou

V meste Hanušovce nad Topľou pôsobili v druhej polovici 20. storočia súčasne asi štyri muzikantské partie. Jedna však absolútne vynikala. Muzika s primášom Ernim Haluškom bola podľa informátorov pojmom nielen v Hanušovciach a širokom okolí, ale na celom východnom Slovensku. Táto ľudová hudba pôsobila v období pred 2.svetovou vojnou do 70. rokov 20. storočia. Haluškovci boli potomkami maďarských rómskych muzikantov, pôvodom z obce Čečejovce v okrese Košice okolie. Do Hanušoviec ich priviedla práca, keď sa v roku 1942 začala výstavba železnice na trati Prešov –Strážske a s ňou spojená výstavba viaduktov nad mestom Hanušovce nad Topľou. Vtedy prišiel primáš Ernest Haluška (_*1918) a jeho dvaja bratia (hráči na violu a kontrabas) do Hanušoviec, kde si našli manželky a usadili sa. Zaujímavé je, že hoci boli bratia, každý z nich mal iné priezvisko (Haluška, Bodi, Daniel). Muzika Ernesta Halušku bola veľmi známa a uznávaná, hrávala len prominentné svadby, hostiny a iné udalosti. Tvorilo ju zvyčajne päť členov v zložení Ernest Haluška – primáš, Ladislav Lacko – druhý primáš/ terc, Ján Haluška Bodi – viola, Ernest Haluška ml./ Ján Mucha – cimbal, Štefan Horvát Dančo – kontrabas.

„To Erni bi ňezňis, žebi dachto prišol pred ňeho spoceni a začal mu tam roskazovac,
co ma hrac.“ (Jozef Lacko st.)

Ernesta Halušku a jeho muziku v 60-tych rokoch dokonca pozývali na svadby a zábavy na Oravu, do Banskej Bystrice, Zvolena, Rožňavy a iných slovenských miest. [1] Pri rozhovore s primášom Jurajom Husákom z Ďurďoša o muzikách z okolia Hanušoviec spomínal aj na Ernesta Halušku.

„Najľepši primaš s kapelu v našej okoľici bul Erni Haluška.Vun bul taki paňski muzikant.
Vun ňechodzil bavic valalske veśeľa aňi zabavi, ľem take paňske. To aš gu koncu, kec už ňebulo panoch, ta začal i pre chudobnejšich ľudzi bavic. Voňi maľi i cimbal i klarinet.“ (Juraj Husák)

Ernest poznal noty a bol multiinštrumentalista, ovládal aj hru na cimbal. Istý čas dokonca vypomáhal ako cimbalista v muzike Martina Marcina Žoltáka z Raslavíc.

V roku 1956 vznikla pri Cementárni Bystré jazzová skupina, ktorej členom sa stal aj primáš Ernest Haluška ako huslista. [4] Zo získanej archívnej nahrávky jeho kapely je počuť veľmi kultivovaný herný prejav, ktorý je diametrálne odlišný od všetkých ostatných muzík pôsobiacich v okolí Hanušoviec nad Topľou, ktorých záznam som si mal možnosť vypočuť.

„To kec bula ňedzeľa a Erni vicahnul huśľe a začal ľem tak pre sebe bavic, pridaľi śe vecka
i joho bratove na kontri a basu, ta to takoj śe zbehľi ľudze i muzikanci z okoľici a išľi sluchac.
To tak jak kec teras pridze dajaki znami spevak do Prešova, ta ľudze idu na ňoho popatrec,
ta to i na Erniho tak chodzili.“ (Jozef Lacko)

Ernest Haluška sa ako dôchodca presťahoval do Prahy, kde pracoval ako strážnik v jednom hoteli. Po večeroch tam hrával v reštaurácii za sprievodu klavíra. Neskôr sa do Prahy presťahoval aj jeho dlhoročný spoluhráč, druhý huslista Ladislav Lacko st., ktorý s ním naďalej hrával po večeroch v hotelovej reštaurácii.

Muzika Ladislava Lacka z Hanušoviec nad Topľou

Primáš Ladislav Lacko st. (*1926) so svojou muzikou pôsobil v Hanušovciach nad Topľou a okolí zhruba od 60. rokov 20. storočia. Hrávali na svadbách a rôznych iných príležitostiach hlavne v meste Hanušovce nad Topľou, ale aj po okolitých obciach. Táto muzika nebola klasickou dedinskou muzikou, v ich repertoári sa často nachádzali aj svetové šlágre, ktoré hrávali na počúvanie. Lackovci boli v Hanušovciach nad Topľou známym muzikantským rodom. Ladislav sa učil hrať od svojho otca, ktorý bol tiež výborný primáš. Muziku Ladislava Lacka tvorilo zoskupenie väčšinou 5-6 muzikantov v zložení Ladislav Lacko st. – primáš, Jozef Horváth – viola (svat Ladislava, svokor Ladislava ml.), Ladislav Lacko ml.– gitara, viola, Jozef Lacko – kontrabas (brat primáša), Ján Mucha – cimbal. Občas, hlavne na svadbách, túto zostavu dopĺňal aj hráč na akordeón, ktorý chodieval až z Prešova.

Primáš Ladislav Lacko st. postupne brával na akcie aj svojho druhého syna Jozefa, ktorý zastupoval buď brata na gitare alebo svojho strýka na kontrabase. Za zmienku stojí muzikant Ladislav Lacko ml., ktorý bol multiinštrumentalista a mal absolútny sluch. Každý zvuk dokázal presne identifikovať a bol „mozgom“ harmonického myslenia celej zostavy. Muzicírovanie musel predčasne ukončiť kvôli pracovnému úrazu, v dôsledku ktorého prišiel o ľavú ruku.

Lackovci boli určitý čas sprievodnou muzikou Folklórneho súboru Oblík, keď sa súbor presťahoval z obce Petrovce do Hanušoviec nad Topľou. V súbore pôsobili od roku 1969 do 1972, keď ich vystriedala muzika pod vedením Jána Saukuliča. [6]

Muzika Mitrášovci z Bystrého

Najstaršia zmienka o tejto muzike je z roku 1955, keď účinkovala pri slávnostnom otvorení Cementárne v Bystrom. [4] Môžeme ju teda zaradiť k povojnovým muzikantským zoskupeniam. Folklórny súbor Cementár hudobne sprevádzala od jeho vzniku až do roku 1989. Primášom muziky bol Michal Dávid Tulo. Bol to neprehliadnuteľný muzikant, najmä vďaka svojmu vzrastu, no nie menej vďaka svojmu hudobnému talentu.

„Tulo bul najľepši primaš u Bistrim, sem tam i u Obliku zahral. To raz mal isc Oblik na dajake štatne vistupeňe a uš śe ňedalo odvolac. Ňemal kto z ňima isc jak primaš, bo to trebalo pametac tote všeľijake prechodi, ta Tulo povedzel: Ja ňeidzem dokim mojomu sinovi ňepridzeľa bit.
Ta taki bul vibiti. Ta vecka joho sinoj pridzeľiľi bit a vun pošol hrac.“ (Ján Šarišský)

O Tulovi sa veľmi pochvalne vyjadroval aj Juraj Husák z Ďurďoša. Vraj mal veľmi dobrú techniku hry, o čom svedčí aj jediná dostupná nahrávka, ktorú sa mi podarilo získať. Muzika hrávala po okolitých obciach na svadbách a zábavách až do príchodu Jána Saukuliča do muziky.

Tulo zomrel v roku 1989 v obci Bystré. Jeho muzikantská partia je bližšie popísaná v časti o primášovi Jánovi Saukuličovi.

Muzika Jána Kiňu z Hanušoviec nad Topľou

Ján Kiňa bol rómsky huslista a primáš z Hanušoviec nad Topľou. Jeho muzikantskú partiu tvoril druhý primáš Bartolomej Husák, brat Zoltán Kiňa – kontrabas a brat Milan Kiňa – akordeón. Chodievali hrať na menšie oslavy a svadby. Ján chodieval hrávať často aj sám s husľami na hostiny a predsvadobné posedenia.

„Huśľe mal take, jak z tigra hlava.“ (Ján Šarišský)

Záver

Cieľom tohto dokumentačného výskumu bolo zachytiť kultúrno-spoločenské dianie v severozápadnej časti vranovského okresu v druhej polovici 20. storočia. Predovšetkým som chcel zoznámiť širokú verejnosť s ľuďmi, ktorí sa svojím zanietením snažili uchovávať a rozvíjať vzácne klenoty našej tradičnej ľudovej hudobnej kultúry. Som vďačný za vzácne informácie od informátorov, súčinnosť oslovených inštitúcií, ako aj za pozitívne ohlasy, ktoré sprevádzali tento výskum od úplného začiatku. Hovorí sa, že „slovo počuté zahynie, slovo napísané pretrvá“. Hoci som si vedomý, že veľa informácií sa už navždy pominulo, viem, že aj vďaka tomuto výskumu sa ich mnoho zachránilo a ostanú napísané a dostupné pre každého, kto prejaví záujem dozvedieť sa viac o osobnostiach hudobnej kultúry v tejto oblasti. Za odbornú spoluprácu ďakujem pánovi Štefanovi Kocákovi, Mgr. Petrovi Obuchovi, PhD. a Ing. Jánovi Čarnogurskému. Veľké poďakovanie patrí aj Fondu na podporu umenia, že ma v tomto projekte podporil.

Realizáciu výskumu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia

Informátori

Michal Kertis – _* 1927, Dlhé – Vranov nad Topľou – † 27.1.2025, Dlhé – Vranov nad Topľou

Anna Hricová rod. Janočková – _* 1927, Čičava

Dušan Saukulič – _* 1950, Bystré

Martin Haľko – _* 1972, Bystré

Ján Šarišský – _* 1944, Bystré

Ján Baláž – _*1944, Remeniny

Anna Hrušková, rod. Balážová – _* 1942, Remeniny

Juraj Husák – _* 1947, Ďurďoš – †6.4.2022, Ďurďoš

Miroslav Mikeľ – _* 1983, Ďurďoš

Andrej Čurlík – _* 1961, Petrovce

Juraj Sirotský ml. – _* 1967, Vlača

Jaroslav Mucha – _* 1977, Hanušovce nad Topľou

Jozef Lacko – _* 1963, Hanušovce nad Topľou

Dezider Horvát – Chmeľov

Jozef Pankuch – _* 1949, Pavlovce

Mária Vargová – _* 1928, Pavlovce

Štefan Kocák – _* 1948, Čaklov

Milan Hvižďák – _* 1938, Michalovce

Samuel Bruss – _* 1985, Pavlovce

Agáta Krupová – _* 1960, Hanušovce nad Topľou

Slovník

Použitá literatúra, zdroje a zvukové ukážky

[1] KRUPOVÁ, A., 1992. Hudobná kultúra okresu Vranov nad Topľou: diplomová práca. Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Katedra estetiky

[2] https://tripolitana.sk/kastiel-hanusovce/

[3] KOCÁK, Š., 2008. Folklórny súbor Vranovčan, FS Vranovčan, ISBN 978-80-970004-0-0

[4]: OBEC BYSTRÉ., 2009. 55 rokov folklóru v obci Bystré, Bystré

[5]: http://www.bystrancan.sk/historia.html, webový portál folklórneho súboru Bystrančan

[6]: TOMKOVÁ, Ľ. a kol., 2007. Folklórny súbor Oblík – 40 rokov, Excel enterprise, s.r.o., ISBN 978-80-89258-18-5

[7]: KOCÁK, P. KOCÁK, Š., 2003. Tradičná ľudová kultúra obce Zámutov. Zámutov: Obecný úrad, ISBN 8096885596

[8]: Kronika folklórneho súboru Oblík, Hanušovce nad Topľou

[9]: Československá televízia Košice, Literárno-dramatická redakcia. 1974. Traja pamätníci, 1974

[10]: KRUPOVÁ, A., 16.december 2015. https://blog.sme.sk/krupova/kultura/folklorista-andrej-velcko-objavitel-sarisskej-polky-jubiluje: blog

[11] LENG, L. a kol., 1984. Variačná technika predníkov oblastí západného, stredného a východného Slovenska. 2. vyd. Bratislava : Osvetový ústav

Fotografie

Titulná fotografia: Prestávka na svadbe v Pstrinej 1966, súkromný archív Ivan Čižmár

Obr. 1 Dobová fotografia kaštieľa v Hanušovciach nad Topľou, gallery.hungaricana.hu

Obr. 2 Svadobný sprievod, 1973, súkromný archív Ivan Čižmár

Obr. 3 Svadba na dvore rodinného domu v obci Pavlovce v 60. rokoch 20.storočia, súkromný archív Jozef Pankuch

Obr. 4 Svadobná zábava v stane v obci Pavlovce v 70. rokoch 20. Storočia, archív Krajského múzea v Prešove, kaštieľ Hanušovce nad Topľou

Obr. 5 Michal Dzedo Varga, 1974, archív Folklórneho súboru Oblík

Obr. 6 Andrej Velčko pred muzikou, 1974, archív Folklórneho súboru Oblík

Obr. 7 Ján Šarišský v sprievode muziky s primášom Jánom Husákom Rabčákom, rok vyhotovenia neznámy, súkromný archív Ján Šarišský

Obr. 8 Violista Ján Sivák Matuška a Ján Šarišský, rok vyhotovenia neznámy, súkromný archív Ján Šarišský

Obr. 9 Radoslav Kertis a Ján Šarišský, 2025, súkromný archív Radoslav Kertis

Obr. 10 Okres Vranov nad Topľou, vyznačená oblasť výskumu a výskyt ľudových muzík v jednotlivých obciach

Obr. 11 Členovia folklórneho súboru popri Strednej poľnohospodárskej škole technickej v Čaklove, 1952, z fondu Archívu ľudovej kultúry v Košiciach

Obr. 12 Muzika z Čaklova, 1952, z fondu Archívu ľudovej kultúry v Košiciach

Obr. 13 Muzika Kurovcov z Vyšného Žipova, 1990, archív Folklórneho súboru Bystrančan

Obr. 14 Michal Varga a primáš Bartolomej Kura, 1986, Výskum ľudového tanca v Hanušovciach nad Topľou, Štefan Kocák a Milan Hvižďák

Obr. 15 Muzika Jána Saukuliča vo Folklórnom súbore Jánošík z Fričoviec, 1956, súkromný archív Dušan Saukulič

Obr. 16 Muzika Jána Saukuliča vo Folklórnom súbore Cementár z Bystrého, 1971, súkromný archív Dušan Saukulič

Obr. 17 Muzika Jána Saukuliča vo Folklórnom súbore Oblík z Hanušoviec nad Topľou, 1972, archív Folklórneho súboru Oblík z Hanušoviec nad Topľou

Obr. 18 Muzika Jána Saukuliča pri hraní na Silvestrovskej zábave v Motoreste Studničky, 1973, súkromný archív Dušan Saukulič

Obr. 19 Primáš Ján Saukulič, 1973, súkromný archív Dušan Saukulič

Obr. 20 Súrodenci Balážovci z Remenín, rok vyhotovenia neznámy, súkromný archív Anna Hrušková rod. Balážová

Obr. 21 Kontrabasista Ján Baláž, 2024, súkromný archív Radoslav Kertis

Obr. 22 Primáš Ján Husák Rabčák, rok vyhotovenia neznámy, archív Folklórneho súboru Oblík z Hanušoviec nad Topľou

Obr. 23 Muzika Jána Husáka Rabčáka, rok vyhotovenia neznámy, súkromný archív Ján Šarišský

Obr. 24 Ján Husák Rabčák s muzikou Kurovcov, 1986, Výskum ľudového tanca v Hanušovciach nad Topľou, Štefan Kocák a Milan Hvižďák

Obr. 25 Radoslav Kertis a Juraj Husák, 2015, súkromný archív Radoslav Kertis

Obr. 26 Muzika Juraja Husáka, 1974, archív Folklórneho súboru Oblík z Hanušoviec nad Topľou

Obr. 27 Muzika Juraja Husáka, 1974, film Šariš z produkcie Československej televízie

Obr. 28 Muzika Juraja Husáka, 2001, súkromný archív Jozef Lacko st.

Obr. 29 FS oblík v jeho začiatkoch, 1967, súkromný archív Andrej Velčko

Obr. 30 Muzikant Juraj Sirotský, rok vyhotovenia neznámy, súkromný archív Juraj Sirotský ml.

Obr. 31 Muzika Jančárovcov z Pavloviec, 1960, súkromný archív Andrej Velčko

Obr. 32 Muzikanti Jančárovci na svadbe v Pavlovciach, 60.roky 20.storočia, súkromný archív Jozef Pankuch

Obr. 33 Muzika na svadbe v Pavlovciach, rok vyhotovenia neznámy, archív Krajského múzea v Prešove, kaštieľ Hanušovce nad Topľou

Obr. 34 Prsteň Jána Horváta Jančára, 2025, súkromný archív Radoslav Kertis

Obr. 35 Muzika Ernesta Halušku, rok vyhotovenia neznámy, súkromný archív Jozef Lacko st.

Obr. 36 Muzika Martina Žoltáka z Raslavíc, 1966, Zem spieva- Šariš, Československá televízia

Obr. 37 Muzika Ladislava Lacka, 1969, archív Folklórneho súboru Oblík z Hanušoviec nad Topľou

Obr. 38 Muzika z Hanušoviec nad Topľou, rok vyhotovenia neznámy, súkromný archív Jozef Lacko st.

Obr. 39 Muzika a speváci zo súboru Cementár z Bystrého, rok vyhotovenia neznámy, súkromný archív Ján Šarišský

Obr. 40 Muzika a tanečníci zo súboru Cementár z Bystrého, rok vyhotovenia neznámy, súkromný archív Ján Šarišský

Obr. 41 Andrej Velčko s primášom Jánom Kiňom z Hanušoviec nad Topľou, rok vyhotovenia neznámy, archív Folklórneho súboru Oblík z Hanušoviec nad Topľou

Zvukové ukážky

[1] Taľijanska poľka, 1986, spev Michal Varga z Petroviec, nahral Štefan Kocák, súkromný archív autora, Ľudová hudba Jána Husáka Rabčáka, 1974, nahral Andrej Velčko, súkromný archív Folklórneho súboru Oblík z Hanušoviec nad Topľou

[2] A f Prešove v peršim dome, spev Michal Varga z Petroviec, autor nahrávky neznámy, súkromný archív Folklórneho súboru Oblík z Hanušoviec nad Topľou

[3] Andrej Velčko – Onda spot Oblika, nahral Ján Šarišský, súkromný archív Jána Šarišského

[4] Kec ja budzem orac, spev Ján Šarišský, 1974, z cyklu Klenotnica ľudovej hudby, nahral Ondrej Demo, súkromný archív Ján Šarišský

[5] Redovi taňec, Folklórny súbor z Čaklova, 1952, nahral Slovenský rozhlas v Bratislave, z fondu Archívu tradičnej kultúry Košice

[6] Čardáš, muzika z Čaklova, 1952, nahral Slovenský rozhlas v Bratislave, z fondu Archívu tradičnej kultúry Košice

[7] Melódia k tancu Čerjana, primáš Michal Kura, 1975, nahral Štefan Kocák, súkromný archív autora

[8] Hanušovská poľka, muzika Kurovcov z Vyšného Žipova, 1986, nahral Štefan Kocák a Milan Hvižďák, súkromný archív autorov

[9] Paradna ja mamo paradna ja dzivka, muzika Jána Saukuliča, rok záznamu neznámy, nahral Andrej Velčko, súkromný archív Ján Šarišský

[10] Melódia k tancu Ceperki, Ján Husák Rabčák, 1986, nahral Štefan Kocák a Milan Hvižďák, súkromný archív autorov

[11] Hanušovská poľka, Ján Bažo s muzikou Juraja Husáka, 1974, z cyklu Klenotnica ľudovej hudby, nahral Ondrej Demo, súkromný archív Ján Šarišský

[12] Brinkaná, muzika Juraja Husáka, 2000, nahrávka Folklórneho súboru Bystrančan

[13] Čardáš, muzika Jančárovci, primáš Ján Horvát, 1960, nahral Andrej Velčko, súkromný archív autora

[14] Juraj Husák, 2015, nahral Radoslav Kertis, súkromný archív autora

[15] Čardáš, muzika Jančárovci, primáš Július Horvát, 1961, nahral Andrej Velčko, súkromný archív autora

[16] Cigánsky čardáš, Ján Horvát Jančar, 1979, nahral Ján Lazorík, z fondu Archívu ľudovej kultúry v Košiciach

[17] Ej čarni ši jak cigan, muzika Ernesta Halušku, rok a autor záznamu neznámy, súkromný archív Jozef Lacko st.

[18] Krucená, muzika Ladislava Lacka, 1971,nahral Svetozár Stračina, archív Fondu tradičnej ľudovej kultúry

[19] Melódia k tancu Kurikrik, rok záznamu neznámy, nahral Ján Šarišský, súkromný archív autora

Video

[1] Buch po huśľoch, Juraj Husák, 2017, nahral Radoslav Kertis, súkromný archív autora

 

1. 
   

   Bohatú zbierku ako aj informácie o údajnej návšteve L. van Beethovena na Šariši popisuje doc. Mgr. Renáta Kočišová, PhD., v jednom z príspevkov v publikácii Malé osobnosti veľkých dejín – Veľké osobnosti malých dejín VII, Príspevky k hudobnej regionalistike, ktorú vydala Slovenská muzikologická asociácia a Slovenské národné múzeum – Hudobné múzeum Bratislava 2022 ↑

   
   
2. 
   

   filmový záznam Tance z obce Petrovce a Hanušovce nad Topľou je uložený vo Filmovom archíve SAV v Bratislave pod číslom 161 ↑